Bláznivá, Hlúpa Láska (dokončené)

☆Potencionálni priatelia☆

*Ellie*

,,Fuj" zamrmlala som, keď som od neho odpratávala zvratky. Sprchy boli bohužiaľ spoločné a moja izba bola príliš ďaleko na to, aby som skočila umyť to vedro. Len som ho položila čo najďalej od nás.
,,Kde sme to prestali?" uškeril sa, ako keby mu nič nebolo. Ako keby vôbec nevracal a nebol opitý pod obraz Boží.
,,Pamätáš si väčšinou na druhý deň čo všetko sa udialo?" spýtala som sa podrývačne.
,,Väčšinou áno" mykol plecom.
Nechápem to, stojí mu toto všetko len pre maximálne pätnásť minút potešenia? Ja sama som bola asi  trikrát opitá tak, že som vracala celú noc. Sem tam si niečo vypiť to áno, ale preferujem skôr miešané nápoje a nie sa opiť do bezvedomia. Neznášam pocit, že nemám pod kontrolou situáciu a práve to sa stáva, keď pijem. Strácam kontrolu. To s nami alkohol robí, oberá nás o racionálne myslenie.
,,Hej Mike! Už máš dosť?" odrazu sa za mnou ozval ďalší posmešný hlas.
Tak na toto nemám žalúdok. Mia sa mala vrátiť za chvíľu, CHVÍĽU nie dvadsať minút, ktoré už práve prešli a jej stále nikde.
Ani som sa neodvážila otočiť, kto tam je. Chcela som sa len prepadnúť pod zem, alebo zmenšiť na takú malú veľkosť, aby som odtiaľ mohla nenápadne utiecť.
,,Choď do riti Alex" ukázal prstom na osobu niekde za mnou.
Nenápadne som začala cúvať, aby som odtiaľ mohla čo najskôr zdrhnúť.
Nemala som to robiť. Tak ako vždy, sa stalo to, čo som chcela zo všetkého najmenej. Vrazila som chrbtom do neznámeho.
Celá som sčervenela a pomaly sa otočila.
Z výšky na mňa hľadel presne ten istý chlapec, ktorého som dnes stretla v mojej izbe.
Otvorila som ústa, že sa aspoň ospravedlním, ale nešlo to. Nedokázala som vysloviť ani hlásku. Srdce mi začalo byť ako na poplach a krv v žilách sa vzbúrila.
,,Ako vidím žiješ" odvrátil odomňa pohľad a zameral sa na kamaráta.
Podišiel k nemu bližšie, takže som si ho mohla obzrieť zozadu. Tentokrát mal len čierne tričko s krátkym rukávom, takže som si mohla pozorne prezrieť jeho tetovanie. Celú pravú ruku mal potetovanú. Čo na nej bolo sa ma nepýtajte, pretože v momentálnom stave ani neviem ako sa volám.
,,Zlato?" ozval sa akýsi hlas a ja som opäť spadla do reality.
Až potom som si uvedomila, že volá mňa. Meno Miinho brata bolo zrejme Mike, pretože tak ho nazval tento záhadný chlapec.
,,Hm?" povedala som zaskočene a snažila sa nevnímať, ako na mňa obaja zazerajú. Bolo to nepríjemne a mne sa z toho točila hlava.
,,Ako si vravela, že sa voláš?"
,,Nevravela som ti to" založila som si ruky na prsiach.
,,Už som tu!" začula som ďalší hlas. Bola to Mia a bola dost zadýchaná, ,,ďakujem ti Ellie" usmiala sa na mňa a snažila sa chytiť dych.
,,Takže Ellie?" zasmial sa Mike.
Celá moja tvár sa už zrejme podobala na paradajku. Musela som byť červená ako jahoda.
,,Čo tu robíš Alex?" Mia nasadila nepriateľský tón.
,,Hľadal som Mikea čo asi..." pregúlil očami.
,,Tak ho nehľadaj! Kôli tebe sa nalieva skoro každý deň! Radšej vypadni!" zkríkla.
,,Mia upokoj sa dopekla nie si moja matka!" vstúpil do toho aj Mike. Sám sa postavil a snažil sa odísť, ale bez Miinej pomoc to nešlo.
,,Ďakujem ešte raz, uvidíme sa" usmiala sa na mňa a obaja zmyzli za rohom.
Ostala zo mňa kôpka nervov. Alex si založil ruky na prsiach a pozoroval ma.
Nevedela som čo robiť. Mám odísť preč? Alebo sa k nemu ozvať?
,,Už sme sa dnes videli nie?" spýtal sa podrývačne.
,,Ano" odpovedala som.
,,Veľa šťastia s Beatrice, budeš ho potrebovať" uchechtol sa.
,,Viem si predstaviť" zašomrala som a snažila sa vyhýbať očnému kontaktu.
,,Hej Alex... ideme ku Carlosovi ideš s nami?"
Zdá sa, že tu je zvykom vrieskať na seba cez celú chodbu.
Pozrela som na chlapca predo mnou. Nikdy by som sa naňho nevedela vynadívať, bol až nadprirodzene krásny. No zároveň mi bolo jasné, že s ním by som si nikdy nemala začínať. Je to presne ten typ chlapca či vyhľadáva problémy a ak ich nedájde vytvorí ich sám. Jednak pochybujem, že by si so mnou chcel niečo začínať. Nie som vôbec jeho typ. Mike bol mimo moju ligu, ale tento je ešte o desať levlov vyššie.
,,Tak zatiaľ" kývol na mňa a rozbehol sa niekam preč.
Moje srdce sa snažilo upokojiť, ale nedalo sa. Pomaly som dýchala a snažila sa dostať naspäť do izby. Spánok už však neprichádzal do úvahy, tak som si vzala rozvrh a pozrela čo ma čaká zajtra.
Hm... História, výborne. Ďalej je tu Diplomacia... to bude moja zkaza. Nikdy neviem hovoriť na verejnosti. A ešte Literatúra a jazyky, to sa celkom dá.
Môj rozvrh nebol až taký zabiják, takže si popri tom môžem nájsť nejakú brigádu. Mohla by som sa opýtať v nejakých kaviarňach v meste a prípadne sa s nimi dohodnúť. Bolo by to super, aspoň by som mala svoje vlastné peniaze.
Nejako sa mi podarilo zaspať, no ... doslova .... zaspala som.
,,Doriti, doriti, doriti" skackala som pri obúvaní ponožiek.
,,Uhhh" zastonala Beatrice do vankúša.
V rychlosti som strhla čo bolo prvé po ruke, vlasy si utiahla do malého drdola, viac som urobiť naozaj nemohla, boli dlhé len po ramená, takže sa nedalo nič robiť. Natiahla som na seba džinsy, obula si tenisky a vybehla aj s kabelkou von.
Zamkla som dvere, vytočila sa na odchod, no v tom som do niekoho vrazila.
,,Dopekla" vzdychla som si nervózne a až potom som zistila, že som znova natrafila na Alexa.
,,Len pokoj" uchechtol sa.
,,Ponáhľam sa, zaspala som na prvú prednášku..." v rychlosti som vysvetlila a rozbehla sa, no v zápätí zastavila. Nemám ani potuchy kde je učebňa číslo B37. Pomaly som sa otočila naspäť k nemu. Ležérne si kráčal na koniec chodby.
,,Alex?" spýtala som sa nesmelo.
Ihneď zastal v pohybe, no neotočil sa.
,,Nevieš kde je učebňa číslo B37?"
Určite je starší ako ja, takže v tom už má zrejme aký, taký prehľad. Aj keď... nevyzerá ako ťažko študujúci typ.
,,Vyjdeš von, budova na pravo, druhé poschodie, ale neunúvaj sa profesor Penington nikdy nechodí na prvú prednášku" mykol plecom a stratil sa mi z dohľadu.
Prečo by profesor nechodil na prvé prednášky? Pf, to určite. Zrejme si zo mňa len strieľa.
Utekala som tak ako hovoril. Von, k budove na pravo, potom na druhé poschodie. Učebňa bola obrovská v štýle sedenia ako v koloseu. A asi mal pravdu. Sedelo tam iba zopár ľudí, zrejme prváci ako ja, ale profesora histórie nikde. No... čo ak predsa len dorazí, nechcem si robiť problémy hneď na začiatku. Usadila som sa do piatého radu, do stredu. Trochu zmätene som sa obzerala po potencionálnych priateľoch. Nikto mi však nevenoval pozornosť, tak som urobila to isté.