Bláznivá, Hlúpa Láska (dokončené)

☆Klopanie☆

*Ellie*

Let naspäť domov ma vrátil opäť do reality v ktorej som nechcela byť. Najradšej by som bola ostala v Andrého vile s Alexom navždy. Boli to krásne, ale aj bolestivé spomienky...
,,Skazil som ťa" predniesol a uškeril sa.
Musela som sa tomu mimovoľne zasmiať, áno skazil ma...
,,Som len tvoj cherie rob si so mnou čo chceš"
Milujuem ho, ani nevie ako veľmi ho milujem, tohto šialeného chlapa!
,,Ellie" zalapal po dychu.
Cítila som ako mi jeho mužnosť pulzuje medzi nohami.
,,Myslím, že bolo dosť toho kúpeľa"
,,Nejako si sa mi pokazila" uškeril sa na mňa.
Musím to znova skúsiť, aj keď mám celé telo ubolené je mi to jedno, potrebujem ho znova mať v svojej moci.
,,Hádaj kto za to môže" nadvyhla som obočím a znova zavrtela bokmi. Uvidíme ako dlho to dokáže znášať.
,,Kriste!" zastonal.
,,Áno?" zasmiala som sa a znova zopakovala ten pohyb.
Nebol vo mne, no cítila som jeho prítomnosť a potrebovala ho cítiť v sebe.
,,Tak dosť" zahrmel, vyskočil z vane a zamieril do spálne.
Vzdychla som si a pokračovala za Alexom ďalej.
Asi dvakrát som sa opýtala prečo s nami nejde aj James, bolo mi však jasné, že teraz bude chcieť tráviť čo najviac času s Laurou, no čo firma? Alex chodí stále do školy... Je síce vo štvrtom ročníku, takže mu ostáva už len jeden rok, ale aj tak čo sa bude diať ten jeden rok?
Alex otvoril byt a vpustil doň Lucifera... stále sa mi to meno nepáči...
Vonku bolo snáď mínus desať stupňov, všade bol sneh. Bol to obrovský skok. Stavím sa, že onedlho z toho ochoriem...
,,Potrebujem ešte niekam zbehnúť" povedal Alex a už aj sa pobral preč.
,,Počkaj" zadržala som ho, ,,kam ideš?"
,,Musím niečo vybaviť" pobozkal ma na čelo a už ho nebolo.
Určite šiel niečo riešiť do firmy... Zvalila som sa na kreslo a pozerala na bielu stenu. Hmm, chcelo by to niečim oživiť. Máme s Alexom iba pár fotiek, no ak ich dám vyvolať vo veľkom formáte a dám do rámčeka mohlo by to vyzerať pekne. Teda ... nemôžem nikam zdrhnúť dokiaľ sa nevráti nemôžem nechať Lucifera samého.
Nakoniec som zavrela oči a zaspala.
,,Ellie" zašepkal zamatovým hlasom.
Rozospato som otvorila oči. Bol tam on, Alex, môj milovaný bol pri mne, držal ma za ruku a usmieval sa.
,,Všetko bude dobre Ellie, prisahám" tentokrát znel zdesene.
Snažila som sa pohnúť a až vtedy som zistila, že to nejde. Odrazu som sa ocitla mimo môjho tela. Alex ma držal a plakal.
,,Prepáč mi to, prosím ťa Ellie neopúšťaj ma, prosím ťa" kričal a pevne zvjeral moju telesnú schránku.
Chcela som mu zakričať, že som tu, že ho nikdy neopustím, no nepočul ma. Chcela som ucítiť teplo jeho tela, no nešlo to... už viac nie.
Zachvátil ma pocit paniky, kričala som, plakala, snažila som sa ho dotknúť, aspoň naposledy ho cítiť, no to mi bolo už navždy odopreté. Zatvorila som oči a ocitla sa na úplne inom mieste. Bola to pláž. Neisto som po nej kráčala až kým som neuzrela Alexa. Sedel na pláži a jeho krásne oči boli zahľadené na ženu s dcérou vychádzajúcu z tyrkysovozeleného mora. Zdal sa mi byť starší aspoň o desať rokov. Pichlo ma pri srdci, že žena na ktorú tak s láskou pozerá nie som ja. Slzy sa mi spustili dolu lícom a mala som chuť niekam utiecť, no moje nohy zapadli do piesku a nech som sa akokoľvek snažila nedokázala som sa pohnúť. Musela som sa pozerať ako ju pobozkal a objímal ich spoločné dieťa... Avšak vo chvíli, keď sa tej neznámej žene otočil chrbtom vytiahla zbraň a bez čo i len malého zaváhania vystrelila na Alexa aj na dieťa. Kričala som, trhala sebou, no nič nepomáhalo. Bezmocnosť, ktorú som cítila sa nedala porovnať s ničím na svete. Alexovo bezvládne telo dopadlo na zem a mne ako keby niekto vytrhol srdce z tela. Keď tá suka prechádzala popri mne chcela som ju udrieť, vyšklbať jej vlasy, zodrieť ju z kože zaživa, no ako keby som bola iba nejaký duch. Nemohla som sa jej dotknúť, ona nepočula moje urážky ani kvílivý nárek... Mala som chuť zabíjať, veľmi pomalou a bolestivou smrťou, no bola som viac ako bezmocná... Nevedela som tomu nijako zabrániť... keby som sa len tak mohla pohnúť... A to dievčatko... nemohlo mať viac ako osem rokov, malo celý život pred sebou. Celá zničená som dopadla na piesok a zavrela oči...

*Alex*

Nikdy, naozaj nikdy som nechcel byť panák v drahom obleku. Chcel som pre seba niečo iné, život bez zodpovednosti, no zrejme mi to nebolo súdené. Situácia vo firme bola v norme, no mal som niekoľko nápadov ako to vylepšiť. Mal som niekoľko stretnutí počas ktorých som sa extrémne nudil. Ak by to nebola jediná vec, ktorá mi po rodičoch zostala ihneď by som ju predal. Po pravde som doteraz nemal ani potuchy s čím všetkým obchodujeme.
Nehnuteľnosti, telekomunikácie, elektrina... V podstate som ani nevedel aké veľké impérium mi rodičia zanechali na pleciach. Udržať ho v chode bude sakra ťažká vec, už viem prečo od toho strýko toľko rokov utekal. Čo by som dal za to, aby som teraz mohol niekam utiecť ako to urobil on? Zrejme budem musieť odísť zo školy.... A čo Ellie? Ozvalo sa mi v podvedomí. Po pravde sa toho obávam najviac. Obchodné stretnutia na ktorých nemôžem chýbať sú skoro v každej druhej krajine, budem musieť veľakrát vycestovať, nepomáha tomu ani fakt, že som len dvadsaťtri ročný fagan, ktorý doposiaľ ani len netušil čo mu prinesie budúcnosť. Teraz ju vidím celkom jasne. Ostanem sám, pracujúci počas noci aj dňa bez akéhokoľvek citu v srdci. Pretože ak ma Ellie opustí neostane v ňom nič len hruda kameňov, ktorú už nikto neposkladá.
Odrazu ma zachvátil akýsi pocit paniky, potrebujem ju držať v náručí, nesmie ma opustiť, ona nie.
,,Ospravedlňte ma páni, na dnes to bude všetko" oznámil som skupinke postarších pánov v zasadačke a rozväzujúc si kravatu som odtiaľ čo najrýchlejšie vypadol. Odioti jedni! Určite si o mne myslia, že zlyhám a že na to nemám, podceňujú moju mladosť. Ellie, Ellie, Ellie. Potrebujem Ellie. Cítil som ako zo mňa kvapká pot  a ťažko sa mi dýcha. Šoferovanie, na to ani nepomyslí! Upozorňoval som sa, no napriek tomu som nastúpil do auta a vyštartoval plnou rýchlosťou k našemu bytu. Snažil som sa zhlboka dýchať, porozopínal všetky gombíky na košeli, no nič nepomáhalo. Netrvalo dlho a už som celý mokrý klopal na dvera bytu. Cítil som ako mi srdce divo bije, nestačím s dychol a zahmlieva sa mi pred očami. Ako keby som sa dusil, musím ju držať v náručí to jediné mi pomôže. Iba ona mi vie pomôcť. Zakopol som o vlastné nohy a len ťažko sa udržal na nohách. Pľúca mi stislo a dych sa zastavil...
,,Alex!" začul som jej hlas.
,,Milujem ťa" zašekal som, keď som cítil jej nežné ruky ako ma držia.
,,Preboha čo sa ti...."  počuť viac mi už nebolo dopriate, pretože mi oči oťaželi a celé telo ochablo.