Lost Soul

Kapitola 1 - Začiatok

,, Čo s tým deckom spravíme?"
Pozrela na bábätko žena s blondavými vlasmi.
,, Predáme ho?"
Opýtala sa druhá a začali sa smiať.
Dieťa na nich len pozeralo.
Nevedelo ešte rozprávať, veď sa len teraz narodilo, ale dokozalo vnímať všetko okolo.
Rozoznávať farby, zvuky, úplne všetko.
Už vtedy vnímalo, že nie je človek, je niečo viac.
Ženy sa k dieťaťu naklonili a začali si ho obzerať.
Pozreli vedľa, kde ležalo telo mŕtvej matky a usmiali sa.

,,Teraz si naša."
Prehovorila žena s blondavými vlasmi a zelenými očami.
Zobrali dieťa zo zeme, ale ono začalo protestovať.
Nechcelo opustiť telo svojej matky.
Chcelo sa jej dotknúť, potrebovalo sa jej dotknúť, cítiť jej pokožku na jeho.
Druhá žena, ryšavé vlasy a modrooka dieťa udrela.
Ale s tým to ani nehlo, neplakalo, nekričalo, nič, len na ňu pozeralo, nevnímalo bolesť.

Niečo v hlave, niekoho hlas mu hovoril, nech sa ženy dotkne s tým hnevom, čo cíti.
Dieťa to tak spravilo a žena sa ocitla v plameňoch.
Hodila dieťa a začala utekať po miestnosti.
Druhá žena sa jej snažila pomôcť, zbaviť ohňa, ale nešlo to, chytil aj ju.

Dieťa dopadlo k mame, dotklo sa jej ruky a pozeralo ako tie dve ženy horeli.
Vedelo, že matka je mŕtva a ženy tiež, ale nič ju nemohlo zastaviť, pri tom, aby bolo aspoň chvíľu s mamou.
No mama už bola dávno mŕtva.
Ako to viem? To dieťa som ja, a toto je môj príbeh.

Hodiny neskôr:
Stále som sedela pri jej tele, dávala som jej moju silu, ale nebudila sa.

Mesiac neskôr:
Stále som bola pri jej tele, nepotrebovala som jedlo ani vodu.
Môj mozog, premýšľal ako mozog dospelého, vedela som veľa vecí.
Keď som sa jej počas tohto mesiaca dotkla, videla som celý jej život, videla som všetko.
Zistila som, že keď sa ľudí dotknem a strašne moc si želám vidieť ich minulosť, ich život.
Uvidím ho.

Čas plynul.....
Mohlo ubehnúť aj pól roka, začala som nažívať v tom dome.
Voda aj jedlo mi boli cudzie, nepotrebovala som ich.
Stačil mi hlas v hlave, ktorý mi radil, čo mám robiť.
Presťahovala som sa, hneď keď som sa naučila chodiť a zabudla na čas, ktorý plynul.

O 2 roky neskôr:
Takže, dnes mám presne dva roky, aj keď vyzerám na 4.
Stále nepotrebujem jesť ani piť, nepotrebujem nič.
Žijem si celkom v poriadku.
Vyhovuje mi to takto.
Ďaleko od sveta, dá sa povedať, že žijem na kraji sveta.
Bol tu taký opustený dom, tak prečo to nevyužiť.
O mojej existencii sa vie, ale snažím sa o to, aby ma nevystopovali, to by som jej nemohla spraviť.
Jediný moji "kamaráti" sú duchovia, ktorý sa tu sem-tam zastavia. No, teda kamarátmi by som ich nenazvala, teda až na jedného.
Vidím duchov, ako jediná, niektorí sú zlí a iný sú, hm, kamarátsky.
Mŕtvy sa vidia navzájom, ale živý ešte nikdy nevideli mŕtvych.

,,Idem sa prejsť po lese, ideš so mnou?"
Opýtala som sa môjho psa a jediného kamaráta Jacka.
Štekol na súhlas.
Rozbehla som sa a on za mnou.
Ak by ma stretol niekto normálny, nechápal by.
Nevedel by, ako je možné, že chodím, rozprávam, čarujem a rôzne iné veci.
Ja viem, čo som, zároveň viem, ako veľmi som nebezpečená.

Jack niečo zacítil, začal za tým utekať.
,,Jack stoj!"
Zakričala som a bežala za ním.
Musela som vyzerať vtipne, keďže som naháňala psieho ducha. Heh.
Stratil sa mi z pohľadu, začínala som sa báť.
Dva roky som tu bola sama, čo ak má našli....
A moje obavy sa stali skutočnosťou.

Pozrela som na psa, stál vedľa nejakého človeka.
Bolo mi jasné, že psa nevidí.
Stála tam žena, vyzela zničene.
Niečo za ňou zašušťalo.
Obidve sme sa tam zadívali.
Čo to môže byť?
Opakovala som si v hlave, a ako to tu našli?
,,Trojka, vedela si, že sa nám neschováš."
Povedal hrubý mužský hlas.
,,Kto povedal, že sa schovávam."
Povedala žena s úsmevom a vytiahla dýky z pekelného kovu, ako to viem, také podobné mi daroval Lucifer.