Lost Soul

Kapitola 17 - Vnútorné hlasy

,,Čo sa stalo? Už nemáš chuť hrať sa."
Zasmiala som sa a moje oči sa zmenili na čierne, temnotu som nepotláčala.
,,V mojej hlave sa ti páčilo, ale v tvojej už nie? Aká škoda."
Zasmiala som sa ešte hlasnejšie ako pred tým a nahla som sa k nej.
,,Ale no tak, rozpravaj sa so mnou."
Povedala som so smutným hlasom.
Ale ona vyzerala, že niekoho hľadá, že sa s niekým spája.
,,Vieš, že tuto to nefunguje, nie si v škole."
Objavil sa jej strach v očiach.
,,Ako sa voláš?"
Neodpovedala, zavrela oči a havu natočila smerom na zem.
Zasmiala som sa.
,,Si tu zaseknutá preto lebo som sa zabila, je to moja vina, že si tu takže si to nerob tažšie a odpovedaj."
Pri tom ako som jej rozprávala som sa chytila jej spánkou a prehĺbila bolesť, nezostávalo jej nič iné len kričať.
,,Už budeš rozprávať?"
Prikývla a oprela sa o stenu za ňou.

,,Som Penelope, ale hovoria mi Penny."
Usmiala som sa, snažila sa znieť sebavedomo.
,,Teší ma Penny ja som Jessica Grace Smith - Stevens....... Ale to už vieš, však?"
Vystrašene prikývla.
,,Poslala ťa ona, však?"
Bola na nej vidieť, že sa jej bojí.
Zamyslela som sa, mala by som jej dať dôvod báť sa mňa viac, alebo byť kamarátskejšie?
Skúsime aj aj.
,,Tu ťa naozaj nepočuje, nevidí, dokonca ťa ani len nemôže nájsť a ak budeš nápomocná, tak ti pomôžem z tohto pekla."
Kamarátsky som sa usmiala, bola som veľmi presvedčivá.
,,Hľadá ťa, chce o tebe zistiť viac."
Povedala už troška odvážnejšie, bolo na reči jej tela vidieť, že sa uvoľnila, že už sa nebojí.
,,Hľadá ťa už dlho, dlhé roky, keď prišla na to, že existuje ehm, jak sa to volá proroctvo?"
Prikývla som a slabo som sa zasmiala, potrebujem ju na mojej strane, potrebujem informácie.
,,Chcela najskôr zabiť tvoju mamu, nech nie je šanca, že sa narodíš. Ale pár ľudí ju presvedčilo, že to nemá robiť, že nebudeš silnejšia."
Smutne pozrela na zem.
Nahlas sa nadýchla a pokračovala.
,,Všetci tí ľudia, ktorí jej to povedali tu už nie sú, každého jedného dala popraviť..........tak som sa k nej dostala ja......"
Moja šanca, zblížiť sa s ňou.
,,Mala si tam niekoho, koho si mala rada?"
Opýtala som sa jemným hlasom.
Prikývla a v očiach sa jej objavili slzy.
,,Zabila mi tam mamu.....bola som veľmi mladá...."
Objala som ju, hneď objala späť.
Nemohla sa si pomôcť, bola strašne naivná.
Nechápem ako môže byť na strane zla, nevyzerá ako zlý človek.
,,Potom čo bola mama mrtvá som už nemala vôbec nič, potulovala som sa svetom, mohla som mať desať, možno menej."
Zamyslela sa.
,,Po týždni ma našla, zobrala ma pod svoje krídla a starala sa o mňa, nahradila mi mamu, ktorú mi zobrala...... Dala mi všetko, ale aj mi všetko zobrala....."
Tak už chápem prečo je na jej strane, ale aj tak to moc nedáva zmysel.
,,Keď ti zabila mamu, nechcela si pomstu?"
......
.......
Nič, bola ticho.
,,Nechcela si pomstu?"
Zase nič.
,,Nemusíš odpovedať, proste."
Nahlas som vzdychla.
,,Potrebujem od teba jednu vec. Potrebujem informácie."
Hovorila som priamo, nebehala som okolo horúcej kaše.
Bolo by to zbytočné.
,,Ja viem.... Ale naozaj ti nemôžem viac pomôcť..."
Zamračila som sa, takže je na čase vytiahnúť ťažšie zbrane.
Zmenila som sa do mojej normálnej podoby, ale vlasy a oči som nechala čierne.
Naše okolie vzplanulo, boli sme v jej hlave, čo znamenalo, že ju to bolí.
,,Takže, takto sa ti to páči viac, čo?"
Zasmiala som sa, pri čom sa v jej očiach objavili slzy.
,,Vieš čo sú tieto nože?"
Hovorila som popri tom ako som si vyčarovala dýky temna a svetla.
Jemne prikývla.
,,A vieš čo vznikne keď sa spoja?"
Spojila som ich a meč som jej dala tesne pri krk.
,,Prosím nerob to, ja vážne nechcem zomrieť, prosím...."
Plakala najviac ako sa len dalo.
,,Tak mi daj informácie po ktoré som si prišla, alebo zmizni z tohto sveta kompletne."
Usmiala som sa a čakala na odpoveď.
,,Pomôžem..."
Povedala a jej hlas sa zlomil.
,,Tak teda začni rozpravať."
Schovala som meč a sadla som si k nej na zem.