Lost Soul

Kapitola 18 - Troska

Bola som zničená.
Nevedela som čo robiť, proste som tam len stála a čakala kým zabijú aj mňa, aké nič sa nedialo.
Nechala som ich odísť ďalej od ľudí a vtedy som zaútočila.
,,PREČO VÁS POSLALA!?"
Okolo mojich rúk sa obtočili temné sily a boj mohol začať.
Nič viac som nepoužívala iba moje ruky a tu silu, chcela som aby zomreli pod mojou rukou nie len pod mojou mocou.
,,Vy.....! Zabili ste ju!"
Vyrušila nás Scars, takúto nahnevanú som ju ešte nevidela, vyzerala strašidelne.
Vyžarovala z nej taká temnota..... A jej oči mali prázdniny pohľad.
No najviac z nej žiarilo sebavedomie keď vytiahla svoje pekelné nože a zaútočila.

To, že som sa na ňu zapozerala využil môj protivník a bodol ma zozadu.
,,Chcela ťa zabiť moja pani, ale keď ty si to spravila také jednoduché, nemohol som si pomôcť."
Usmiala som sa a s mečom v sebe som sa otočila.
,,Tvoja pani ti asi nepovedala, že mňa zabiť nemôžeš."
Zmätene na mňa pozrel a to som zase využila ja.
,,Nikdy pri boji nespúšťaj oči z nepriateľa."
Moja dýka prešla jeho srdcom.
,, Teda ak nie si nesmrteľný."
Posledná vec ktorú videl bol môj úškrn.
Bojovali sme len ja a Scars, nikto iný, ale mali sme prevahu, padali ako nič.
Jedného som ušetrila a teleportovala ho ku mne domov, spravila som to rýchlo, nikto nemal šancu si to ani len všimnúť.
Boj bol krátky a obloha bola kľudná, všetko tu bolo až moc kľudne, človek by čakal, že celá moja rodina bude naštvaná........
Kde sú vôbec?

,,Scars nezdá sa ti divné, že sme tu len mi dve?"
Nepočúvala ma, kopala nahnevane do mŕtvoly.
,,Scars!?"
Stále nič, bola zlomená.
,,SCARS!?"
Konečne som získala jej pozornosť.
No jej oči hovorili za všetko, bola zničená, bolo to akoby zabili niečo v nej..... Dúfam, že sa raz vráti do normálu alebo, že neprejde na zlú stranu.
,,Scars?"
V momente keď sa mi zapozerala do očí sa v jej očiach zaleskli slzy.
,,Ja...... prepáč...."
Povedala pri tom ako padla na zem a schovala si tvár do rúk.
,, Kiež by som niečo spravila..... kiež by som niečo mohla spraviť.... Už ju nikdy neuvidím."
Malá pravdu, ja môžem rodinu navštíviť v nebi, ale Jenesie už nikdy neuvidíme, nezničili jej telo, zničili jej dušu, zmizla z tohto vesmíru a nie je cesta akoby sme ju vrátili späť...
Keď som sa nad tým zamyslela tak to udrelo aj mňa.
Už neboli slzy len v jej očiach už boli aj v mojich.
Ale musím byť silnejšia, budem trpieť potichu, Scars ma potrebuje.
,, Navždy tu budem pre teba."
Povedala som pri tom ako som ju vtiahla do objatia.
Jej slzy neprestávali, len pribúdali a moje pomaly zastavovali.
,,Pomstím ju! Aj keby to je posledná vec ktorú urobím!"
Scars sa slabo usmiala a ďalej pokračovala v žiali.
A to sa hovorí, že démoni nemajú city, jasné, že majú! To, že ich ukazujú inak neznamená, že tam nie sú, ani to, že ich nedokážu dať dobre najavo neznamená, že sú bezcitný.

Pred pár rokmi:
Pár dní tu zostáva Nenesie, neviem o čo jej ide.
Vie, že ju tu nechcem, ale aj tak tu je.
,, Vážne sa so mnou nechceš ani len rozprávať?"
Zakričala z kuchyne.
,,Nie! Odíď! Si otravná!"
Zakričala som a vrátila som sa späť k čítaniu knihy.
,, Grace, hneváš sa za takú blbosť, vážne?"
Zamračila som sa a schovala som hlavu pod vankúš.
No ona sa len zasmiala.
,, Vážne? Toto je tá najväčšia blbosť na svete a ty sa hneváš."
Začala sa hystericky smiať.
,,T-to nie je smiešne!!!"
No smiať sa neprestávala.
,, Človek by čakal, že sa budeš hnevať preto všetko čo sa stalo v minulosti, ale to ťa vôbec netrápi."
Už sa smiala až tak, že jej tiekli slzy.
,, Keď ti poviem, že sa mi niekto páči alebo, že je zlatý nemáš to vykričať alebo povedať tej osobe!!!!!!"
Prečo by to robila, povedala som mu nech sa ním nejde a čo, že pracuje pre jeho otca, nikdy by to nefungovalo.
,, Načo si myslela!??"
Ona sa konečne ukľudnila a sadla si ku mne na posteľ.
,, Prepáč Grace, veľmi si berieš do hlavy tú dohodu, mala by si na ňu kašľať a ísť si za tým čo ty chceš, nie ostatní, chcela som len pomôcť....."
Usmiala som sa a dala som jej pusu na líce.
,,Ja viem, ale chcem aby žil svoj vlastný život, nie aby sme skončili spolu len kvôli dohode, z ktorou som ani len nesúhlasila..."
Oprela som si hlavu o jej rameno.
,,Som rada, že si v mojom živote Jen, si ako taký môj strážny démon, vždy si tu pre mňa."
Prehodila cezo mňa ruku.
,, Cítim to podobne, celý môj život som poriadne nevedela, čo je to láska. Od otca som ju nemala, od mami hej, ale neopätovala som ju....... Myslela som si celý život, že má môj brat zbožňuje, že som jeho všetko, ale mýlila som sa, pri prvej príležitosti ma zradil......"
Vyzerala smutne, prvý raz po dlhej dobe sa mi začala otvárať.
,,Potom si do môjho života prišla ty, neviem ako to robíš, ale vždy som pri tebe úplne bez obáv, nezastavím sa nad žiadnym problémom, nad ničím, akoby si načo mnou mala nejaké kúzlo, si to najlepšie čo ma mohlo stretnúť v tomto živote."
Oprela si o mňa hlavu, pohladila mi vlasy.
,,Si pre mňa ako sestra, ktorú som nikdy nemala, mám potrebu ťa chrániť, ani neviem prečo, ale ďakujem, vážne za veľa vecí."
,,Nie, ja ďakujem."
Zasmiala sa a ľahli sme si na moju posteľ.
Do večera sme sa rozprávali a na našu menšiu hádku sme si už ani len nespomenuli, bol to krásny deň a konečne som sa niečo dozvedela o jej živote pred tým.
Porozprávala mi celé detstvo aj momenty ako napríklad keď si raz skúšala nájsť normálnu prácu, žiť ako človek.
Bol to zábavný večer, ale na konci dňa pred tým ako sme išli spať zase na chvíľu zvážnela.
Bolo dobré vedieť, že s ňou je sranda, ale vie brať veci aj vážne, bola skvelá.
,,Je tu niekto kto chytil moje oči."
Usmiala som sa, vedela som o kom rozpráva.
,, Dúfam, že raz budem schopná vyjadriť svoje pocity, budeme tu ešte veľa rokov, uvidíme, možno to bude cítiť rovnako?"
Usmiala som sa ešte viac
,, Jasné, že to bude cítiť rovnako!"