Lost Soul

Kapitola 24 - Oheň

Dnes dám dve časti a zajtra ešte tú jednu :)

Dobre, musím si stále pamätať, že sú tu len dve možnosti.
Prvá, tento oheň ma bude zabíjať stále a stále dokola.
Alebo druhá, prežijem to a budem ovládať tento oheň.
Nie som rodený démon, som hybrid mám v sebe aj aj, o to je to pre mňa ťažšie.
Ale moje srdce nie je čisté, temnota vyhrala viackrát ako si to viem pripustiť.
Môže byť toto moja výhoda? Alebo bude toto môj pád?
Oheň bol už tesne pri mne, chytila som sa silnejšie mojej opori, ktorú som si pred tým vytvorila a čakala som čo sa bude diať.
To netrvalo dlho, oheň ma začal pohlcovať veľmi rýchlo, dovolím si povedať prirýchlo.
Prestala som vnímať okolie, kričala som, ale nevychádzali žiadne zvuky.
Cítila som všetok ten oheň vojsť do môjho tela, cítila som ako mi prúdi žilami a páli kožu.
Silnejšie som sa chytila mojej bielej a čiernej opori.
Moja koža sa začala rozpadať, ale moja schopnosť uzdravenia to dávala hneď dokopy.
Nohy mi zlyhali a padla som na zem, stále som kričala bez zvuku, alebo som sa len nepočula?
Celý môj svet horel, otvorila som oči a pozrela som sa okolo mňa. Všetko bolo v plameňoch a ľudí som žiadnych nevidela.
V mojich žilách prúdil pekelný oheň a napĺňal moje srdce svojou silou.
Ani jeden sme to nevzdávali. Toto je boj ktorý musím zvládnuť, čaká ma aj ťažší boj.
Neviem čo videli alebo nevideli ostatní, ani čo si mysleli, musím sa teraz zaujímať o mňa.
Vedela som, že moje oči sú farby tohto ohňa, bol to dobrý znak.
Všetko moje oblečenie zhorelo a vlasy sa objavili moje prirodzené, nečudujem sa pri všetkom čo sa teraz deje som sa nevedela sústrediť na ilúziu vytvorenú mnou.
Pozrela som na svoje ruky.
Všade bola krv z toho ako sa stále rozpadávali a dávali dokopy. Miesto normálnych žil to proste boli nádherné červeno oranžové žily.
Prečo to neprestáva? Nemal byť tento proces rýchly?
Jenesie mi o tom rozprávala, hovorila, že to trvá len chvíľu.
Robím niečo zle, alebo zomieram, čo mám urobiť!?
,,Toto sa tu už párkrát stalo."
Zamračila som sa.
Prehovoril práve niekto alebo mám halucinácie.
,, Myslíš, že to dá či nie?"
,, Vidíte tú krv všade, nedá to."
,, Prečo jej neveríte?"
,,Pozri na ňu, vzdáva to."
Kto to rozpráva čo sa deje?
Ak je niekto v mojej blízkosti je v nebezpečenstve!
,,J...ja.......u....b...e....ž....."
Snažila som sa rozprávať, ale nefungovalo to, neviem ani či má je vôbec počuť.
,,Huh? Ona práve prehovorila.........na nás?"
,,Neviem, hej dievča, ty nás vidíš?"
Duchovia? Teraz vážne?
V bolesti som sa skúsila pozrieť ich smerom.
Stáli tam duchovia, všade, to ich tu bolo toľko?
Koľko ľudí tu zomrelo a len tak tu chodí? Prišli si sem pre šou? Som nesmierne zmätená.
Konečne som na nich pozrela zmäteným a uboleným pohľadom.
,, Takže nás reálne vidíš!"
Možno budú vedieť čo mám robiť.
,,P.........p....o...m...m...o.....c...."
Dostala som zo seba ďalšie slovo, neviem ako dlho ešte vydržím.
Zasmiali sa.
,, Vážne dievča, na to, že si nesmierne silná a ešte k tomu aj vidíš mŕtvych si neuveriteľné hlúpa."
,,Asi si zabudla o čo ide, tak mi dovoľ ti to pripomenúť. Tento oheň sa má stať tvojou súčasťou, má sa ti podriadiť, nie on teba ale ty jeho, je to tvoj oheň. A máš sa sústrediť len na toto, ale miesto toho tú pracuješ so všetkými schopnosťami čo máš. Si silná, ale musíš sa naučiť viac rozmýšľať, lepšie stratégie. Takto žiadne vojny nevyhráš."
Mali pravdu, už viem čo spraviť.
Moju obľúbenú vec z hociktorého živla, krídla.
Usmiala som sa a zrušila som všetky moje sily zatiaľ okrem tej vzdušnej bariéry, ktorú som tam dala ako prvú.
Okej, teraz!
Rozpustila som aj tú vzdušnú bariéru a nechala som moje ruky aby voľne horeli.
Teraz prišla moja obľúbená časť, krídla z ohňa.
Moju predstavu v hlave som nechala stať sa skutočnosťou.
Zavrela som oči a nechala som oheň pohrávať sa na každom kúsku môjho tela, až kým sa nedostal na chrbát a nevyformoval krídla.
Nemôžem uveriť tomu, že ma niečo takéto nenapadlo.... musím viacej študovať!
Keď sa dotvorili obrovské krídla z pekného ohňa som sa nimi schovala a vytvorila si plamene ktoré má zakryli, keďže som bola nahá.
Bolesť bola v tomto momente už dávno preč, hneď ako som sa viacej sústredila na tie hlasy ma pomaly začala opúšťať, budem im musieť neskôr poďakovať.
Postavila som a pozrela na duchov.
,,Potom sa porozprávame."
Prikývli.
Otočila som sa na obrovskú skupinu žiakov a učiteľov, nikto nič nehovoril.
Zdvihla som hore hlavu aby videli moje oči a rozprestrela som obrovské krídla.
Nič sa nedialo a nikto nič nehovoril, prišlo mi to ako večnosť.
,,Grace...si v poriadku?"
Prehovorila po dlhej pauze Bela.
Prikývla som.
,,Dobre žiaci, môžete sa vrátiť k sebe do izieb na dnešok sme skončili."
Nikto jej poriadne ani neodpovedal, len odišli.
Zostala som tam len ja a učitelia.
,,Grace, potrebujem aby si zrušila ten oheň, teda len niekde a išla so mnou, nech ťa pozriem máš všade krv."
Zamračila som sa a zrušila všetko okrem toho čo mi zakrývalo telo.
,,Je to môj oheň, nie ten oheň."
Povedala som ako som prešla okolo nich a smerovala do našej školskej nemocnice.