Lost Soul

Kapitola 9 - Matka

,,Ahoj mami."
Usmiala som sa a rozbehla som sa za ňou.
Hneď ako som bola pri nej má strhla do objatia.
,, Chýbala si mi Grace."
,,Aj ty mne."
Snažila som sa odignorovať to, že ma práve oslovila mojím druhým menom.
,, Prepáč, že som tu nebola skôr."
Zasmiala sa.
,, V poriadku, máš predsa život."
Zamračila som sa.
,,Na tvojom pracujem, ale pomaly..."

Celé roky sa snažím nájsť ducha Victora, v nebi nie je a ani v pekle, je to jej želanie, chce odísť spolu s ním a Serenou, ale ani jedného sa mi nedarí nájsť.
Zatiaľ jej telo udržujem na žive, aby sme sa aspoň takto mohli rozprávať.
Je to zložité, ale stojí to za to.

,,.... Našla si niečo....?"
Môj úsmev zmizol.
,,Nie, ale nevzdám to, aj keby to má byť posledná vec čo spravím."
Povedala som odhodlane.
Vedela, že to nevzdám, snažila sa mi to vyhovoriť už veľakrát.
Hovorila so jej ohľadom toho prípadu, že mám nejaké stopy, ale, že má zatiaľ nikam nezaviedli.

,,Videla som Dereka."
Musela som jej to povedať, bola som z toho nadšená, chcela som, aby sa potešila aj ona.
,,Ako sa má môj chlapec?"
Videla som, že sa snaží držať slzy.
,,Vyzerá presne ako Victor, tými lícnymi kosťami a nosom. Ale oči má tvoje, vlasy ma tak isto jeho."
Usmiala sa.
Bola rada.
,,Ale je tu viac k príbehu..."
Rozprávala som všetko čo sa stalo, bez vynechania detailov.

,, Počkať, Bela je tehotná?"
Začali sme sa spolu tešiť.
,,Ja viem, nie je to skvelé."
Bola z toho presne tak nadšená ako ja.
Nemohla som si viac želať.
Po chvíli tešenia som jej dorozprávala všetko ostatné.

,,Neurobila si najlepší prvý dojem..."
,,Ja viem..."
Bolo mi nesmierne ľúto, že naše prvé stretnutie dopadlo tak ako dopadlo.
,,Raz to nejak napravím."
Usmiala sa a znova ma objala.
,, Neskúsiš to znova?"
Mykla som plecami, vedela som, že chce aby som ju skúsila oživiť.
Ale nešlo to, vždy keď som to skúšala som zomrela.
A nie veľmi príjemným spôsobom.
A jediné čo to vždy spravilo, bolo, že sa okolo jej tela vytvorila biela žiara.
,,Neviem...."
Trpí takto, ale bez neho trpí ešte viac.
,, Skúsim to."
Chcela som jej pomôcť, ale nechcela som toto urobiť.
Ona nič necítila, ale mne to ubližovalo.
Neviem prečo, som predsa silnejšia.
Mala by som to zvládnuť.

Postavila som sa nad jej telo a vystrela ruky.
Začal som používať svoju ošetrovaciu moc.
Najskôr to vyzeralo, že sa to konečne podarí, všade okolo jej tela a mojich rúk bola biela hmota.
Vyzeralo to nádherné, ale začala som sa tešiť priskoro, stalo sa to čo vždy.
Moje telo sa začalo naplňovať krvou, ale najviac to bolelo moju hlavu.
Tým, že sa mozog napĺňal krvou mi začala tiecť z očí, uší, nosa a aj úst.
Bolo to nepríjemné. Bolo to bolestivé. Chcela som aby to prestalo, čo sa o chvíľu aj stalo.
Zomrela som.

Prudko som sa nadýchla.
........
Toto už nemôžem robiť....
Pozrela som na svoje oblečenie a všade okolo seba.
Musím to upratať skôr ako sa ňou zase pôjdem.
Nemôže ma takto vidieť, nechcem aby sa o mňa bála.
Postavila som sa a začala som upratovať.
Utierala som krv zo steny, podlahy, ale aj z posteli na ktorej ležala.
Keď sa mi to konečne podarilo, tak som sa išla osprchovať.
Nech všetka tá krv odíde.
Skvelé.... Budem z tohoto mať zase celé mesiace nočné mory....

Keď som vyšla zo sprchy som dala rovno prať moje veci a začala som rozmýšľať.
Ako sa zbavím toho, že ľudia okolo mňa vždy zoslabnú?
Čo budem robiť, ak sa toho nezbavím?
Keď sa mi to nepodarí všetci okolo budú navždy slabí, nebudú sa vedieť ubrániť.
To nechcem, chcem sa zbaviť tejto moci.
Chcem sa zbaviť všetkého...
Chcem byť normálny človek.
Sadala som si v strede izby na zem a pozerala na stenu.
Nikto ani netuší, aká je toto kliatba.
Nikto ani netuší, ako ma to zvnútra trhá.
Nikto ani netuší, ako trpím, zomieram z vnútra.....