Lost Soul

Kapitola 5 - Diera

Zobudila som sa, pripútaná k posteli.
,,Ahoj."
Povedal smelo muž.
Zamyslela som sa nad tým čo sa stalo.
Obzrela som sa a zistila, kto to je.
Bol to muž, ktorý nakázal, aby na nás strieľali, nevedela som, ako je možné, že žije.
Nezvládol by od tade utiecť, či?
Teraz má zabije, však, tak ako to chcel urobiť aj tam....
,, Takže, ty, si to spojenie dobra a zla, čo?"
Nechápavo som sa naňho zadívala.
Zase som mimo, prečo všetci vždy vedia viac než ja?
Začal sa smiať a zároveň má začal škrtiť.
,,Ak sa nemýlim, tak si nesmrteľná."
Stále som nechápala, o čom to hovorí, cítila som len prázdno.
Veď nesmrteľnosť neexistuje.....
Ale pochybujem, že keď ma zabije moje telo niekto niekedy nájde.....
Cítila som ako sa nemôžem nadýchnuť a to ako zomieram.
Brániť som sa nemohla, bol silnejší.
Poď jeho rukami som cítila, ako môj tep spomaľuje, ako mi zastavilo srdce......
Urobila som svoj posledný výdych....
.........
.......
....

*HLBOKÝ NÁDYCH*
Posadila som sa a začala dýchať najviac, ako sa len dalo.
Muž na mňa s úškrnom pozeral.
,, Takže si nesmrteľná."
Povedal to, s takým tónom, z ktorého mi nabehla husia koža.
Ako je toto možné, čo budem teraz robiť? Bude ma mučiť?
"Veľa toho dokážeš, len si ver."
Ozval sa mi cudzí hlas v hlave, spanikárila som ešte viac.
Toto nie je môj hlas, niekoho mám v hlave!
Bolo to strašidelné, ale zároveň ma hlas tej osoby upokojoval....

"Len zopakuj, čo ti poviem, potom ti to vysvetlím osobne."
Tlmený smiech a hlas začne rozprávať, pre mňa zrozumiteľne slová, aj keď, by im iný nerozumel....
Hovorila totiž v latinčine, mŕtvym jazykom.
Opakovala som všetko, čo hovorila, v preklade ho v podstate odsúdila, za všetko zlé, čo urobil a poslala do Pekla, s tým, že jeho životná energia išla do mňa.
Bol to taký neviditeľný prúd energie, ktorý mi vošiel do tela.
Sadla som si na posteľ a čakala na osobu z mojej hlavy, mala som veľa otázok.
A tentokrát som chcela odpovede, budem bojovať, len aby som ich získala, ak mi nepomôže.
No osoba nikde.

"Kto si?"
Opýtala som sa s nádejou na odpoveď.
Ale miesto odpovede sa predo mnou objavila žena.
Vyzerala milo.
,,Tvoja teta."
Z môjho pohľadu usúdila, že nechápem.
,,Tvoje spomienky sa vrátia, neboj sa. Vracajú sa ti rýchlejšie ako ostatným."
Stále som bola mimo.
Takže, sa mi niekto hrabal v hlave?
Ako môže byť moja teta?
Nepodobáme sa, či?
Môže mi povedať viac o mame!

Usmiala sa a zmenilo sa jej oblečenie.
,,Ako si si tak rýchlo zmenila oblečenie?"
Prekvapene sa na mňa zadívala.
,,Ty ma vidíš?"
Zasmiala som sa.
,,Ehm, hej?"
Usmiala sa a začala sa ma dotýkať.
Došlo mi, že asi nie je živá, keď sa ma opýtala.
,,Ehm, ešte raz sa pýtam, kto ste, ale teraz naozaj?"
Zasmiala sa, zas a potom ešte veľmi veľakrát.

,,Naozaj som tvoja teta."
Zamyslela som sa, potrebovala som nás vidieť pri zrkadle, nech som si istá.
Ale, nechala som to tak.
,, Viete mi povedať, čo sa so mnou deje?"
Prikývla.
,,Ale len niečo, spomienky sa ti vrátia rýchlejšie, ako si myslíš."
Zamyslela som, ako je možné, že mám takú dieru v pamäti.
Išla som sa jej niečo opýtať, ohľadom mami, ale objavila sa pri nej nejaká žena.
A začala sa rozkrikovať.

,, Vieš aká je nebezpečná! Máš sa držať ďalej! Ak zistia, že si tu bola budeš mať zle!"
Pri poslednej vete sa usmiala.
Moja teta k nej prišla.
,,To by si neurobila."
Tá čo mi pomohla na mňa prosebne pozrela.
Druhá sa len usmiala.
,,To sa ešte uvidí."
Chcela odísť, ale to som nemohla dopustiť, žena, ktorá mi pomohla ma očami prosila, nech niečo spravím.
A ja som cítila, že to je tá správna vec, bolo správne pomôcť, žene, ktorá tvrdí, že je moja teta.