Lost Soul

Kapitola 4 - Duch

,,Ako to myslíš, že si tam zomrel?"
Začal sa smiať a sadol si vedľa mňa.
Musel predsa žartovať, však?
,,Tak ako som to povedal, som mŕtvy."
Hovoril to tak ľahko....
Myslím, že mi práve spadla sánka.
,,To není možné, prečo ťa potom vidím?"
V hlave mi začalo behať viac otázok, ako som sa mohla opýtať.
Mykol plecami a začal sa tešiť.
,, Vieš, ako dlho som nerozprával s niekým živým!"
To nadšenie na ňom bolo vidieť.
Nevedela som čo robiť, zbláznila som sa?
Neviem, prečo, ale usmiala som sa aj ja.

O pár dní by ma mohli prepustiť, jediný s kým sa tu rozprávam je Jade, ale stále mu neverím, že je duch.
Pripadá mi až moc živý.
Síce som sa pýtala sestričiek či ho vidia, ale nemyslím si, že mi odpovedali pravdivo.
Ale už som si istá, že nie som blázon. Viem, že je reálny!

Prechádzala som sa pochodbe a pýtala sa len tak ľudí, či ho vidia.
Potrebovala som si to overiť, čo ak ho nejaké iné dieťa uvidí čo, ak je to nejaká vec čo majú deti, áno to bude to.
,,Ja ho vidím."
Zakričala nejaká baba a dobehla k nám.
Moje srdce sa rozbúchalo od radosti, začala som sa tešiť,ale skôr ako som niečo povedala ma Jade predbehol.
,,To sa nepočíta, tiež si mŕtva..."
Dievča sa zatvárila urazene.
A mne zmizli všetky nádeje v sekunde.
,,Hej! Toto bolo od teba zle!"
Ja som len stala vedľa nich a smiala sa.
Keď sa začali hádať mi to prišlo veľmi vtipné.
,, Takže je to pravda, naozaj je tu človek, ktorý nás vidí."
Povedala baba zamýšľajúco sa.
Pozrela mi do očí a povedala:
,,Čo si?"
Začala som sa smiať.
No oni ma mňa vážne pozerali.
Nechápala som, zas.

,,Ako to myslíš, že, čo som?"
Opýtala som sa už trošku vážnejšie.
,,Veď predsa vieš... Človek, čarodej, anjel, premenený, alebo niečo iné?"
Začala som sa smiať ešte viac, ľudia v nemocnici na mňa veľmi divne pozerali.
Veď predsa som stála vedľa "vzduchu" a len tak sa smiala, ale bolo mi to jedno.
,, Keď si bola živá, si čítala priveľa rozprávok!"
Zakričala som a vybuchla od smiechu.
Padla som na zem, nemohla som sa nadýchnuť, tento pocit bol skvelý.
Nedalo sa mi prestať smiať

Jade ma chytil pod ramenami a postavil.
Dievča sa naňho zvláštne zadívalo.
,, Takže, nás vidí a vieme sa jej aj dotknúť?"
Opýtala sa a chalan prikývol.
Od úžasu si baba povzdychla.
Ja som sa len zasmiala a naznačila jej, nech mi dá päsť.
Urobila to s veľkou radosťou.

Celý deň sme trávili u mňa na izbe.
Rozprávali mi o tomto živote.
Hovorili, že prvé dni si pamätali na ich život pred tým, všetko, ale po čase to vybledlo a pamätajú si len mená.
Potom hovorili, aké to má výhody.
Hocikedy mohli prísť do miestnosti a počúvať rozhovory, alebo, ak sa dostatočne sústredia, vedia zhodiť veci.
Bolo to super, ale chýbala im sloboda, hovorili, že sú pripútaný k nemocnici, preto nevedia prejsť na druhú stranu...
Mali s nemocnicou akoby nejaké puto, keď zomierali, preto tu uviazli, to puto im prešlo do posmrtného života.

Ráno som sa tešila, na moju spoločnosť.
Boli skvelý, obľúbila som si ich.
Prišli mi trošku ako rodina.

Celý deň sme zase sedeli na mojej posteli a rozprávali sa.
Bolo to super.
Teda, do kým nevbehli sestričky a nezačali, že musím odísť, že pre mňa niekto prišiel.
Protestovala som, hovorila som, že nechcem opustiť mojich kamarátov, ale oni si mysleli, že sú vymyslený...
S posledných síl som na nich kričala, nech idú so mnou, ale boli k tomuto miestu pripútaný...
Vedela som, že to je rozlúčenie, ale nechcela som ísť, protestovala som.

,, Nájdem vás!"
Zakričala som im skôr, ako mi dala sestrička lieky a moje viečka sa stali ťažkými.

..........