Lost Soul

Kapitola 23 - Pomsta

Deň začal celkom normálne, všetko vyzeralo kľudne, vonku bolo chladnejšie.
Pokoj, to bola vec, ktorá tu prevládala.
,,Vstávajte!!MÁTE ŠKOLU!!"
Kričala zdola Scars.
... Môj krásny pokoj bol preč.
Dnes to musím spraviť.
,,Ja dnes nejdem! Povedzte učiteľom, že mi bolo zle!"
Jasné, že Scars vybehla hore.
,, Čo sa deje!? Si chorá alebo niečo!? Môžem ísť do mesta a kúpiť lieky?"
Čas hrať.
,, Neviem čo presne mi je.... Ale bolí ma hlava, tak prosím nekrič a je mi strašné teplo."
Zhrozene na mňa pozrela.
,,Asi máš horúčku. Vydrž tu, ani sa nepohnú hneď som späť, jasné?"
Zišla dole a začala sa hrabať v šuflíkoch teda aspoň myslím, znelo to tak.
Okej, keď mi dá teplomer použijem teplo z ohňa nech je to uveriteľné.
,,Ideme do školy, skóre uzdravenie Grace, vidíme sa po škole!"
Usmiala som sa, ale nekričala som späť.
Počula som kroky smerom k mojej izbe, tak som sa zakryla a pozrela sa von oknom.
,,Našla som teplomer, ale žiadne lieky."
Povedala smutne.
,,Kto vie, možno som v pohode."
Naschvál som zakašľala a ona si sadla na moju posteľ.
Najskôr mi chytila čelo, stále som používala teplo z môjho ohňa.
,,Veď ti horíš!"
Neviem či to nepreháňam s tou teplotou.
,,Otvor ústa."
Otvorila som ústa a dali mi teplomer.
Po chvíľke ho vybrala a pozrela sa na výsledok.
,,39,5°C toto nie je dobré, pôjdem ti po lieky. Keďže tu žiadne nie sú a vysoká teplota je vážne nebezpečná."
Ešte nemôže odísť je moc skoro!
,, Nechceš tu prosím so mnou ešte zostať, nechcem byť sama, prosiiiiim."
Prikývla a ľahla si ku mne.
,, Mňa by si už nemala nakaziť....teda aspoň myslím?"
Nervózne sa zasmiala.
,,Scars?"
Chcela som sa jej opýtať už dlhšie, ale nikdy sme neboli samé.
,, Chýba ti?"
Smutne sa pozrela smerom k môjmu oknu, vyhýbala sa mojim očiam.
,, Každý jeden deň."
Smutne sa usmiala.
,, Vždy keď sa zobudím dúfam, že to bola len nočná mora, že sa to reálne nestalo, že uvidím jej úsmev. Úprimne chcela som to už aj vzdať."
Vystrašene som na ňu pozrela.
,,Ale si tu ty, tiež si svetlom v mojej tme."
Usmiala sa a pozrela sa mi konečne do očí. Videla som, že sa snažila neplakať.
,, Prehliadla si to, že som som vrah, démon, ktorého jediným životným cieľom bolo robiť ľuďom zo života peklo. Zmenila si ma a za to som ti vďačná, aj keď je to ako keby si ma začarovala. A ja sa teraz musím správať milo k ľuďom. "
Zasmiali sme sa.
,, Úprimne si mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala, takže ži a nepováž sa má opustiť jasné?"
Usmiala som sa a objala som ju.
,, Prisahám, aj keby mám kráčať cez mŕtvych tak ťa neopustím."
Rozprávali sme sa dlho a okolo obeda mi znova zmerala teplotu, ten istý výsledok.
Zišla dole a zase hľadala lieky, ale nedarilo sa, možno preto, že som ich včera schovala.
,,Idem do obchodu ty si zatiaľ pospi, bude mi to trvať vážne dlho, mesto je ďaleko. Nechcem ťa tu nechať samú, ale nemám na výber."
Prikývla som.
,,Keď chceš môžem ťa teleporovať."
Zamračila sa.
,,Nie, unavila by si sa ešte viac, oddychuj vrátim sa, keď sa zobudíš."
Usmiala som sa a zakryla som sa, nech mi verí.
,, Dobrú."
Povedala som potichu.
,, Dobrú."

Prešlo dvadsať minút, Scars odišla pred piatimi, takže bol čas pripraviť sa. Už sa blížila tá hodina v ktorú potrebujem zaútočiť.
Prešla som k veciam ktoré som si nachystala a začala som sa obliekať.
Nebolo to nič špeciálne, spodné prádlo by mi malo zostať keď sa budem meniť späť a šaty si niekde schovám a idem bosá.
Vlasy som si dala do copu a spojila som sa mysľou s Tylerom.
Keďže sme sa "označili" to ide ľahšie.
Som chorá, takže dnes sa uvidíme až po škole, ak by si zo mňa cítil nejakú bolesť alebo niečo skús to ignorovať, alebo vieš čo na chvíľu viem zrušiť spojenie, dobre? Nechce aby si tiež trpel.
"Okej, dobre, dúfam, že sa budeš poobede cítiť lepšie chcel som ísť dnes von ale čo už. Keď zrušíš spojenie nebudem ťa cítiť vôbec?"
Áno, ale len na pár hodín, dokým mi donesie Scars lieky a budem na tom lepšie.
"Dobre, oddýchni si."
A ty sa sústreď na školu.
Počula som ako sa zasmial a zrušila som spojenie úplne, nech ma necíti vôbec.
Rovno som sa zbavila svojho vlčieho pachu, zamaskovala som ho a vyšla som z domu smerom k lesu.
Všetci boli v škole, takže to nebolo ťažké.
Prešla som veľmi pomaly ďalej a ďalej, keď som bola dostatočne ďaleko som sa zmenila na vlka po tom čo som si dala dole šaty.
,, Ešte mám desať minút."
Šaty som schovala pod krík a zakryla ich kopou lístia, nech ich nikto nenájde.
Potom som seba v podstate hodila do blata aby som zakryla som pach ešte viac. Potrebovala som zapadnúť úplne a nevyčnievať, nebyť nápadná.
Desať minút prešlo a bolo načase ísť na lov.
,,Je na čase ukázať monštrum ktoré tento vlk v sebe má."
Moje oči sa zmenili na červené, také boli vždy keď som využívala môjho vlka naplno, keď som ho upustila z vodítka.
,,Toto bude sranda."