Jeho Posledná hra

2. Naša bezpečnosť nie je samozrejmosť.

Na nový týždeň som sa zobudila pred budíkom. Cítila som sa oddýchnutá a dobre naladená. Plná energie do slnečného dňa, ktorý preniká cez žalúzie. Zatiaľ som si odskočila a keď som sa vrátila s umytou tvárou, pesnička znela pred refrénom: „Is he all that you, all that you need? Oh, come on won't you please tell me?" Steph sa naťahovala a spievala si zároveň so mnou.

Každý deň hrá iná pieseň. Aby nás to neprestalo baviť tak rýchlo. Podmienkou je, že musí začínať rytmicky a veselo, aby nás to nakoplo ešte viac.

Obliekli sme sa, naraňajkovali a rozlúčili sa. Ona chodieva autom, ja pešo. Už som prestala s prehováraním, že je pekne, slnečno a neviem, čo ešte. Nebavilo to ani mňa, ani ju.

Občas mám pocit, keď chodím skoro ráno, že som na svete jediná živá bytosť. Pretože je ticho. Svet ešte nie je prebudený alebo sú už všetci v robote. „Akoby bola planéta napadnutá mimozemšťanmi," napadlo mi. Veľa čítam a veľa si z toho odnesiem. Toto konkrétne mám z Piatej vlny. Stephanie veľmi rada komentuje filmy a ja zasa knihy. Ale iba, keď som sama. Je ťažké vysvetľovať jej alebo jej hosťom, čo ma tak rozrušilo – musela by som im povedať celý obsah a ja by som ich nechcela pripraviť o ten zážitok.

Vstúpila som do kampusu a spoznala pár ľudí a profesorov, ako prichádzajú pešo či na autách. Vošla som hlavnými dverami a namierila som si to dozadu ku skrinkám. Zo zadného vrecka som vytiahla kľúče a otvorila malé drevené dvierka. Vypadol odtiaľ kúsok papiera. Čo to? Drepom som ho zdvihla a prečítala: „Buď bláznivá. Buď divná. Buď spontánna. Buď taká, aká chceš byť. Pretože život je príliš krátky na to, aby si bola čokoľvek iná ako šťastná."

Ešte raz, čo to? Obzrela som sa, ale zbytočne. Nikto tu ešte nebol. Cez prestávku je tu plno, ale ráno nie. Pozrela som si to ešte raz a pousmiala sa nad tým. Dostala som to len ja alebo ten človek chce zlepšiť náladu viacerým ľuďom. Tak či tak sa mi to páči. Pripomenulo mi to minulý víkend, keď som sa odviazala a spontánne súhlasila, že pôjdem. Stálo to za to.

Nechala som si to tam, zajtra si donesiem lepiacu pásku a nalepím si to na dvierka.

Do prednášacej miestnosti som sa dostavila nie úplne prvá. Sedeli tam už dve baby, ktoré spolu aj bývajú. Pozdravila som profesorku sediacu za stolom a vyšla po schodoch na svoje miesto. Je tam dobrý výhľad aj je ju dobre počuť.

Ešte mám desať minút do začiatku. Rozhodla som sa spustiť hru na telefóne. Reálne parkovanie. Na jeden level musí byť desať minút dosť. Aj keď už som sa dostala do tých ťažkých. Inak je to veľmi efektívne. A ťažké, sakra. Na tvári vytváram rôzne grimasy, ale nijako mi to nepomáha. Som tam, kde mám byť, ale musím pokračovať na ďalšie miesto. Ale nepodarí sa mi to, lebo zhodím oranžový kužeľ a skončím. „Sakra," zašepkala som.

Na dnešok som s tým skončila. Poobzerala som sa po miestnosti, aby som vedela, koľkí prišli. Skončila som na Jenkinsovi pár radov predo mnou a vľavo. Vyberal si z tašky zošit a pero.

Pani Fultonová začala tému hodiny a všetci zmĺkli. Minulý rok sme dostali zadanie na projekt na celý rok, individuálne. Ale pracovali sme aj počas roka podľa osnov s malými poviedkami alebo bájkami či rozhovormi. Tento rok sa rozhodla dať nás do dvojíc. Čo bude potom? Skupinová práca? Nie, ďakujem.

„Dostanete tri témy, z ktorých si vyberiete jednu. O tom napíšete poviedku, legendu hoc aj dlhý román ako Steelová. Je to na vás. Môžete vymyslieť čokoľvek. Máte na to dosť času, takže nech to stojí za to!"

Ešte niečo rozprávala a zároveň písala témy na tabuľu. Nemo som sa na ne pozerala, ale zaujala ma len jedna. Naša bezpečnosť nie je samozrejmosť. Ešte síce neviem, čo presne si pod tým mám predstaviť, ale v hlave mi koluje dlhšiu dobu jeden nápad. Ale má len záchytné body, je to odkukané zo seriálu. Časom to získa viac.