Jeho Posledná hra

9. Running with the wolves through the valley tonight

-Don Diablo, Marnik – Children of a Miracle.

Spokojne si čítam, nachádzam sa v tom svete, o ktorom píše Nicholas Sparks a vyruší ma tón zvonenia. Môjho. Mne volá málokto, preto ma to šokovalo. A nahnevalo.

„Vieš, čo si práve urobil, Jenkins?"

„Nazdar, láska!" To oslovenie ma nahnevalo ešte viac. Užíval si to. Aj to, čo sa práve teraz dialo tam, kde sa nachádza. „Práve sa ťa snažím zachrániť od učenia, nudného večera na intráku... čohokoľvek! Takže dostať sem svoj tvrdohlavý zadok a..."

„Prečo by som to robila?" prerušila som ho. Došlo mi, že sa nachádza priamo pred internátom.

„Pretože sa chceš socializovať. Chceš so mnou tráviť čas a je štvrtok."

Nevedela som, ako reagovať. Zastihol ma nepripravenú argumentovať. Chcem všetko z toho. Ale zároveň nie, pretože nemôžem dopustiť, aby si ma príliš obľúbil a ja zas jeho. Alebo ho mám nechať, nech si ma obľúbi? Aby ho to bolelo, keď ho budem stále odmietať? Je to celkom dobrý nápad, ale on nebude jediný, koho to bude bolieť. Pretože ten chalan, je sakra úžasný! A to ho poznám dokopy pár dní.

„No ták, Tara. Kvôli tomu, že je štvrtok nemáš na výber. A nie je to žiadna párty. Len ja a moja smečka blúdime po meste."

„Smečka?" spýtala som sa. „Práve si si ich privlastnil."

„No a čo? Prestaň odbočovať od témy a začni sa obliekať. Čakáme ťa dole." A zavesil. Nedal mi už šancu vložiť ďalšiu otázku. Plánoval to od začiatku dňa alebo až keď boli vonku a nalákal partiu týmto smerom? Úplne si to viem predstaviť.

Najskôr zo mňa vyšiel nahnevaný vzdych a potom som sa nahlas sťažovala. Obliekla som si veci, v ktorých som bola dnes v škole. Sivé džínsy, bordové tričko s potlačou. Na hlave mi ostala kapucňa ako som si navliekala mikinu. Nechala som si ju aj po tom, čo som si obliekla kožený kabát. Telefón som si strčila do zadného vrecka, zopár dolárov do predného a kľúče po zamknutí izby do vedľajšieho.

Podrážka jesenných čižiem dupotala na gumenej podlahe. Vymieňala som si pohľady so študentmi, ktorí sa nachádzali na chodbách. Obklopil ma večerný chlad a smiech ľudí, s ktorými mám stráviť večer. Neobávam sa, skôr sa teším.

„Á tu je!" zvolalo dievča... myslím, že to bola Zoey. Mimochodom aj so Sandy sú na tomto internáte. Myšlienky sa mnou preháňali ako muchy okolo párdňovej mŕtvoly. Ale zahnala som ich na minúty pred spaním.

„Čaute," pozdravila som ich.

„V čom sme ťa vyrušili?" spýtal sa Jenkins.

„Chceš povedať ty si ma vyrušil," oborila som sa na neho. „Kvôli tebe som nemohla dočítať kapitolu."

„Čítať môžeš aj potom. Knižka neujde," mávol rukou a ja som pretočila očami.

„Fajn. Tak, aký je plán?"

„Žiadny. Proste len... sme vonku a túlame sa po meste," objasnil Steven ich chodenie von. Nazvala by som to aj lov, ale zrejme sa do baru nechystajú, skôr len niekde do kaviarne, kde nie sú podmienky na dolapenie ďalšej obete pre Sebastiana. Takže možno len zavýjanie na mesiac.

Väčšinu času som počúvala, o čom sa rozprávajú a držala som sa vzadu. Dozvedela som sa niečo nové, čo sa deje v škole a dráma... Ja som tá, ktorá sa všetko dozvie medzi poslednými. Alebo aj posledná. Lebo ma to nezaujíma, lebo chodím so zatvorenými ušami. Niekedy sa strácam aj vonku, keď som so Steph a Tomom. A potom sa len usmejem. Ale občas je to také rýchle, že ešte počujem posledné vety a domyslím si, o čom sa rozprávajú.