Jeho Posledná hra

17. When you get me alone, it's so simple

-Taylor Swift, So it goes

Ráno ma v skrinke čakala veľmi pekná veta: „Ak nevieš robiť skvelé veci, rob malé veci skvelým spôsobom" -Glen Power z The Script. Potešilo ma to, dokonca mi to zlepšilo upršaný deň. A nevedela som sa dočkať štvrtku. Ale nemohla som dovoliť, aby si niečo všimol... Ale vlastne, prečo nie? Ach! Už ho len nájsť. Alebo si proste počkám. Sakra, Tara! Už sa rozhodni!

Ide len o to, že sa ho chcem spýtať na pár vecí, len nechcem prejaviť záujem.

Asi počkám.

Je až zvláštne, že sa bavíme jeden deň v týždni. Nanajvýš aj cez víkend. Chcela by som vedieť, čo mu chodí po rozume. Či to robí naschvál alebo má toho veľa. Či mi chce dopriať to súkromie, ktoré chcem a pritom verí, že nás ten čas nerozdelí. Alebo je to tak normálne. Či je aj on taký zaneprázdnený ako ja, že na seba nenatrafíme v škole? Sme len v učebniach?

Pripadalo mi to ako prvá možnosť, ale zároveň aj tá druhá. Bolo to také prirodzené, ale aj divné.

Divné, pretože keby ma chcel tak veľmi ako tvrdí, chodil by za mnou každý deň alebo teda častejšie. Alebo práve kvôli tomu mi dáva priestor? Vracia sa k tomu momentu, keď som pred ním stála len v uteráku? A spomína si na moje slová? A na tú facku? A na to, ako so mnou súhlasil?

A prirodzené, pretože mám pocit, že sa nič nezmenilo. Akoby som ho ani nepoznala. Aj napriek tomu, že vďaka nemu poznám Emmeta a chodím s ním cvičiť. A ostatných, samozrejme.

Čo to?

Telefón mi bzučal vo vnútornom vrecku kabáta. Ja o vlku... Po krátkom zazeraní sa na displej som zdvihla: „Áno?"

„Dobré ránko, Tara," pozdravil ma Jenkinsov hlas. „Prepáč, tento týždeň nemám vôbec čas. Ale kvôli tebe som si ho dnes spravil. Po škole, dobre?"

„Dobre."

„Výborne. Tak ťa budem čakať. Pekný deň!" a zložil. Páni. To vyzerá na veľmi, ale veľmi zaneprázdneného človeka. Mykla som plecom a odišla som do triedy.

„Fakt ma to mrzí, Tara," povedal hneď, keď ma uvidel schádzať zo schodov. „Mám čas tak do šiestej..."

„Veď aj ja..." zasmiala som sa a pohodila si taškou, lebo som mala pocit, že mi padá.

„A dokonca nemám nejaký extra plán... Môžem robiť len tie nezbytné veci."

„Páni. To vyzerá, že vás v tej škole ničia," zhodnotila som na ceste k jeho autu.

„No," poškrabal sa na krku. „Vlastne som aj niečo zameškal, tak to chcem dobehnúť a hej dostali sme nové zadania. A k tomu basketbalové tréningy. Nechceš vedieť, koľko v noci spím... No proste... chcem toho, čo najviac stihnúť, keď to mám všetko v hlave. Píšem, píšem dosť... Aj texty aj som začal poviedku..."

„Ale čo! Tiež by som chcela mať takú silu, byť dlho hore a čítať si takto alebo aj písať. Ale potom na mňa príde únava a bolesť očí.

„Niektorí ľudia na to nie sú stavaní, naučení a... nerob to," zasmial sa. Na diaľku otvoril auto, pokým sme k nemu prišli.

„Takže typujem, že si chceš týmto nejako oddýchnuť."

„Áno. Spojiť príjemné s užitočným." Strčil kľúčik do zapaľovania, zatvoril dvere a pripútal sa až keď vycúval z parkoviska. „Dve muchy jednou ranou a... možno aj viac. A tak ďalej. Ale, aby si si nemyslela, že sa zo mňa na týždeň stalo to, čo si ty... Boli u mňa chalani a rozoberali sme tie texty spolu."