Jeho Posledná hra

13. I have seen you and you have seen me the way we truly are

-Beliya, The Vamps and Vishal Shekhar

Tara:

Na odchode som videla odchádzať prvého Sebastiana. Neobzeral sa za nimi, ani sa mi nepozdravil. Za to ostatní áno. Emmet sa zastavil aj pri bare: „Čo robíš zajtra po škole?"

„Presne to som sa ťa chcela zajtra opýtať. Dokonca má aj pršať, takže posilka mi vyhovuje."

„Super. Stretneme sa tam?" Prikývla som.

„Tara, hej!" zavolal na mňa, keď som kráčala po schodoch do učebne, v ktorej mám mať hodinu.

„Nie, nemám nič nové, Jenkins," rovno som mu povedala, čo som mala na srdci. Aj keď on chcel možno niečo iné. Napríklad vysvetliť mi, čo sa mu porobilo v hlave. „Neviem, čo sa bude diať ďalej... Už som prepracovaná. Chcem si oddýchnuť. Dať si pauzu a potom ma osvieti a bude to bomba."

Tváril sa, ako by mi chcel povedať niečo iné alebo inak. „Poznám fajn miesto, ktoré ti dodá nové sily do života. Inšpiráciu... uvoľní ťa. Je to kúsok od mesta a nemohla by si tam byť chvíľu, ale pár dní. Víkend by stačil."

Zastavila som sa pri dverách od triedy a otočila na neho. Mohol na mne vidieť znudenie a úplný nezáujem. Len preto, že sa nevie vykoktať. „Čo máš za lubom?"

„Ideš domov na víkend?" spýtal sa, ako sa chystám stráviť deň vďakyvzdania. Ruky držal vo vreckách, aby som nevidela jeho zranenia.

„Mala som to v pláne." Ale nemám náladu ísť domov len na jeden víkend. Kvôli jednému dňu precestovať viac ako osem hodín v autobuse.

„Lebo ak by si nešla, vzal by som ťa na to miesto. Na celý víkend."

„Robíš si srandu?"

„Prisahám, že sa ti tam bude páčiť. Nie je to nič... romantické pre zaľúbený pár. Je to romantické, ale... Sakra."

„Takže mi nepovieš kde to je, čo to je?"

„Nie, je to prekvapenie," spojil pery do vodorovnej čiary. „Takže sa musíš rozhodnúť, či mi dôveruješ. Áno, či nie."

„Ešte mi niečo povedz."

Škodoradostne sa usmial a povzdychol si. „Nemusíš sa toho obávať. Nechystám na teba nič zlé. Žiadna temná mágia, ktorá by mi pomohla získať si ťa. Žiadni kamoši. Žiadne mesto. Žiaden ruch. Iba ticho prírody a pohoda."

Vypučila som na neho oči. „Chceš ísť stanovať?"

„Blázniš?" Zatváril sa rovnako ako ja a potom vybuchol do smiechu. „Aj keď cez víkend má byť pekne a teplo. Ale je to v civilizovanom prostredí. Dom, sprcha, teplé periny... Jedlo, program na celý deň."

„Porozmýšľam o tom." Hoci sa stále obávam.

„Daj mi vedieť do štvrtka večera najneskôr. Alebo aj do piatka. Do konca vyučovania. Aj tak vyrážam asi o druhej. Idem si po veci, nebudem to predsa ťahať do školy..."

„Jasné." Pretočila som očami a nechala ho stáť na chodbe.

Stále som o tom premýšľala. Hlavne pred spaním. Snažila som sa prísť na to, kam ma chce zobrať. Čo mi chce ukázať? Čo je na tom... Počkať. Je predsa deň vďakyvzdania. Víkend. Nebude ho tráviť sám len so mnou. Rodinu má neďaleko. On ma chce zobrať k nemu domov. K rodičom.

Priznám sa, že ma to láka. Chcem predsa zistiť, čo je to za miesto, keď vraví, že sa mi tam bude páčiť. Asi to nebude obyčajný dom s dvoma jeho rodičmi a sestrou.