Jeho Posledná hra

26. In the room full of art, I'd still stare at you

-Unknown

Sebastian:

Bolo šialené vidieť ju usmievať sa. Po takej dlhej dobe obchádzania sa, mračenia sa a plakania.

Ale bolo to úprimné a ja som videl nádej. Nevedel som, nad čím premýšľa. A nechcel som, aby to dlho trvalo. Preto som tú výstavu zorganizoval čo najrýchlejšie. Vedel som, že sa ukáže.

Tara:

Nevedela som, čo mám robiť. Prišlo mi divné prísť za ním do bytu a porozprávať sa... Aj keď som si to po večeroch predstavovala. Aj na vyučovaní. A to ma dosť štvalo.

Obliekla som si obtiahnutú čiernu sukňu a biely top s čipkou a čierne baleríny. Prehodila som si cez seba čierny kožený kabát a so Stephanie sme opustili našu izbu. Ona šoférovala do galérie. Cestou sme sa moc nerozprávali.

Prišli sme chvíľu po slávnostnom otvorení. Nemala som záujem počúvať neviem-koľko príhovorov. Chcela som ho len vidieť a všetko to, čo namaľoval.

Páni. Vyzeralo to tu veľmi... prestížne. Dokonca obsluha chodila s pohármi so šampanským. Tak som si jeden zobrala a išla som sa porozhliadnuť. Neboli tu len maľby, ale aj fotografie. Bolo ťažké vybrať si, ktorá sa mi páči najviac.

Nie. Vybrala som si. Obraz, na ktorom ma stvárnil ako elfku. Zvýraznil mi oči a pery, pozerala som sa iným smerom s jemným úsmevom.

„Nevedel som, že prídeš," ozval sa maliarov hlas vedľa mňa.

„Keby si to vedel, nič z toho by tu nebolo?" Neotočila som sa, aby som mohla vidieť jeho výraz. Iba som nemo zízala na maľbu. Bola úchvatná. Cítila som, ako na mňa hľadí. Čakal, kým sa na neho pozriem. A práve to ma prinútilo otočiť hlavu doľava a pohľady sa nám stretli.

„Konečne si sa dal ostrihať!" poznamenala som. Akonáhle som pocítila, že sa budem usmievať, odvrátila som sa.

„Páči sa ti to?" zmenil tému. Teda dúfam, že nemieril na svoj účes. Nespúšťal zo mňa oči. Cítila som jeho nadšenie, že ma tu vidí a že sa so mnou môže rozprávať. Bože, ako dávno som cítila jeho blízkosť! Pripadá mi to ako večnosť, keď sme sa naposledy normálne rozprávali a ja som sa necítila takto. Takto plná emócií. Bola som nervózna z jeho prítomnosti.

Chýbal mi.

Chýbal mi jeho úsmev. Chýbali mi jeho sprosté vtipy. Jeho pohľady, jeho hlas.

„Je to nádherné," potichu som povedala. „Páčia sa mi aj fotky, ale maľba je detailnejšia práca. Vždy."

Ako často maľoval? Ako často na mňa myslel. Ako často spomínal? Ako často si predstavoval, čo a ako mohol urobiť lepšie? Ako veľmi zle mu z toho bolo? Ako veľmi zúfalo sa cítil?

„Hej, Sebastian, môžeš na chvíľu?" zavolal na neho kamošov hlas. Obaja sme sa otočili tým smerom. Bola som zvedavá, no čo?

„Musím," opravedlňujúco sa na mňa pozrel a odišiel za skupinkou. Bolo zvláštne, ako rýchlo sa dokázal usmiať na tých ľudí. Akoby sa medzi nami nikdy nič nestalo a jeho to nebolelo. Vedel dobre predstierať. Ja nie.

Presunula som sa na iné miesto, nech ich nemám v zornom poli. Konkrétne k baru, lebo som začínala byť smädná. Opäť som zvolila šampanské. Skončilo na dva glgy v mojom žalúdku. Keď som brala ďalší pohár, zastavil ma Emmet a zobral mi ho z ruky. „Tu sa opiť nechceš, Tara."

Kto hovorí, že som to chcela spraviť? Len som sa chcela zbaviť toho pocitu, že niečo nie je v poriadku. Už neviem, aké to je nepredstierať radosť.