Jeho Posledná hra

25. I'm sorry, I messed up.

-The Vamps,Stay

Až príliš neskoro mi šéf oznámil, že budú vystupovať v kaviarni, v ktorej pracujem. Už som si na ten deň nemohla vziať voľno, pretože ho mali ostatní. A on taký že: „Ber to tak, budeš na koncerte zadarmo a ešte ti aj zaplatím!" V tom mal pravdu. Ale nechcela som ho vidieť. Chcela. Nechcela som ho počuť spievať. Chcela. Nechcela som počuť slová, ktoré o mne napísal. Chcela.

Zúfalo som sa na to tešila. Ale bola som nevídane nervózna. V bruchu som cítila mierne kŕče a stále som sa ponáhľala. Aj keď som nemusela. A potom som mala viac času, ako som chcela.

Pódium a nástroje prišli chystať nejakí neznámi ľudia. Vydýchla som si, že ho uvidím až večer. Otvorené sme mali celý deň. Teraz tu nebolo veľa zákazníkov, veľa ich príde pred ôsmou.

Pred ôsmou sa dostavili všetci štyria na malú hlasovú skúšku. Nevenovala som tomu pozornosť, iba ma to rozčuľovalo. Musela som sa venovať zákazníkom, ktorí si chceli objednať. A medzi nich patril aj Steven pri bare. Vypýtal si malé pivo pre seba aj pre skupinu.

„Aké zlé to je?" spýtala som sa a on hneď vedel, že mierim na nové pesničky.

„Nie je to zlé. Je to úžasné, Tara! Síce, áno, všetky sú inšpirované tebou, ale niečo sme upravili, aby to dávalo aj iný význam. Respektíve, každá vyjadruje niečo iné, len tam nájdeš krásny refrén, ktorého koniec s tebou nesúvisí." Keď som zdvihla obočie, dopovedal: „Uvidíš."

Vzdychla som si: „Fajn."

„Ale vieš, že týmto... si ťa chce získať. Verí, že sa to podarí. Tara, je úplne zúfalý..." Hral sa s pohárom piva. Otáčal ho okolo svojej osi.

„Ja viem. Stále sa neostrihal. Povedal mu už Emmet, že ho to robí tučnejším? Ak aj hej, môžeš mu to odkázať hneď ako za ním pôjdeš? Chcem vidieť, ako sa bude tváriť."

„Ach, jasné," pousmial sa, chytil tri pivá do rúk a odniesol chalanom. Potom sa naklonil k Sebastianovi. Ten zdvihol obočie a Steven doplnil niečo a ukázal na mňa. Keď sa pozrel na mňa, mykla som plecom a slabo sa usmiala. A ďalej som sa venovala v príprave nápojov. Steven sa vrátil po svoje pivo, „Stačilo ti to, ako odpoveď?"

„Presne to som od neho očakávala," zasmiala som sa. Pokrútil hlavou s úsmevom, „Dúfam, že sa to vyrieši čím skôr." A odišiel.

Zhasli sa hlavné svetlá, na skupinu zažiarilo modré svetlo a na stoloch poskakovali plamene sviečok.

„Dobrý večer, dámy a páni!" pozdravil frontman publikum, ktoré pozostávalo z mladých dievčat. A ich frajerov. „My sme Wild-Blooded a prišli sme vám nielen spríjemniť začiatok víkendu, ale aj predstaviť pár nových pesničiek."

„Vieš, ako milujem, keď ma zavoláš von. Vidíš mi to v očiach. To ako ťa nasledujú okolo." K prvej mal Steven príhovor: „Túto pieseň sme napísali s pomocou Maggie a vlastne jej hlas bude v audio verzii, len dnes sa nemohla dostaviť."

Nemohla dostaviť? Pochybujem, že sa nemohla dostaviť. Ja mám skôr pocit, že ju tu nechcel kvôli mne. Ale chcel mi tým povedať, že už pre neho neexistuje iná. A aj to, že neviem pochopiť, že on je ten, ktorého potrebujem.

„Polož svoje ruky na mňa. Nemusíme hovoriť, pretože hovorenie je lacné. Snažil som sa naučiť tvoj jazyk tela, ale stále zlyhávam."

Pamätám si, keď mi to povedal. Na tom našom malom basketbalovom zápase. Vlastne sa to tak ani nedá nazvať, len sme triafali do koša. Táto bola o vzájomnej príťažlivosti, keď je dvojica pohádaná, ale milujú sa, takže kašlú na slová, aby sa zase nepohádali. Inými slovami: udobrovací sex.

„Tak drahá, nezostaneš tu? Sľubujem, že sa zmením. A zlatko, ak tu ostaneľ, nebude to chyba. Viem, že každá konverzácia sa skončí rovnako..." Všimla som si, ako smutne to vyjadruje. Tak spomalene. Naťahoval vety. Dokonca sa klávesov dotýkal tak, aby im neublížil.

"Ak tu ostaneš, nájdem slová, ktoré som nemohol povedať... Pravda bola povedaná, som neporiadok, keď si preč. Bojím sa, že zaplatíš za moje chyby. Dadada dadum. Kričím na plné pľúca, prepáč, pokašľal som to."

Keby som vtedy nezutekala, povedal by mi to. Ale hovorí to teraz. Myslím, že lepším spôsobom. A keď som už vychladla. Už ma ten hnev prešiel. Teraz som iba ľutovala. Ale čo vlastne? Že nie som s ním. Ale bez toho, by som to nepočula takto. Bez toho, by možno nič z toho nenapísal.

„A môžeme sa skryť pod deku. A čas bude musieť počkať. A môžeš nosiť moje obľúbené tričko. A môžeme vyplytvať dni, ale iba ak ostaneš."

Krásne. Vždy sa k tomu vracia, ale takým pekným spôsobom. Spôsobom, ktorým sa vždy vyjadroval.

Potom ešte spomenuli moment, kedy chcel so mnou zdrhnúť. Z mojej oslavy. Aspoň tak mi to prišlo. Aj tie verše hovorili, čo jeho oči v tú noc. Že ma chce mať len pre seba, nechce ma vidieť mračiť sa, nechce ma sklamať... Vtedy mu bolo jedno, že by sme proste len tak zmizli, ale napriek tomu to nedovolil. Teraz chcel zmeniť môj názor a nemuseli by sme zájsť ďaleko...

Ale tá posledná ma dostala. Tá bola o spoločných nociach a ránach. Že sa so mnou chce zobúdzať a zaspávať.

„Čakám na svetlo. Noc za nocou. Viem, že sa vytratím. Deň za dňom až dokým nebudeme starí. Všetko, čo chcem robiť, je lažeť vedľa teba a byť ti blízko. Ale čas nie je na našej strane."

Ale, ako povedal Steven, má to krásny refrén, ale jeho koniec so mnou nesúvisí. Nás neoddeľuje čas, ale moja tvrdohlavosť, nerozhonosť.
„Pozerám do tvojich očí. Noc za nocou. A vidím, kde musím ostať. Deň za dňom, aby som našiel pokoj..."

Brnkal na gitaru a sústredil sa na hru alebo sa vyhýbal môjmu pohľadu. Až nakoniec sa pozrel priamo na mňa. Nemusel ma hľadať, vedel presne, kde stojím. Hľadel na mňa so smútkom, s ospravedlnením a s nádejou, že mu odpustím. Bolo mi do plaču. Neviem, čo bolo silnejšie. Či radosť alebo smútok. No usmiala som sa na neho. Tak poriadne, so zubami.