Jeho Posledná hra

6. This is War

-30 Seconds to Mars

„Už vieš, čo budeš dnes robiť?" spýtal sa ma hlas dotieravej osoby. Sadol si vedľa mňa na angličtine.

„Na rovinu mi povedz, čo chceš," oponovala som mu bez toho, aby som sa na neho pozrela. Listovala som v starých poznámkach.

„Dovoľ mi ukázať ti, ako sa dá zabávať." Znel milo a odvážne. Jeho slová ma zaujali, ale zároveň som s ním nechcela stráviť deň. Ani časť.

Nazrela som mu do čokoládových očí, v ktorých sa leskla nádej. Prosili ma, aby som išla. Hovorili: „Chcem ti ukázať, že nie som zlý. Viem byť aj dobrý kamarát." Kamarát? Nemyslím si, že chceš byť môj kamarát.

Jedna strana zo mňa kričala: 'Nerob to! Odmietni to. Hraj nedostupnú!' A tá druhá: 'Choď do toho, dievča! Máš na to. Ukáž mu, že sa vieš zabávať! Buď veselá. Prinúť ho chcieť ťa tak, ako ešte nikoho predtým a potom ho pošli niekam. Nechaj ho spadnúť na dno. Nech trpí, keď bude po všetkom.'

„Fajn."

Hneď po škole sme nasadli do jeho auta na cestu do neznáma. Vraj to má byť prekvapenie a verí v to, že sa mi to bude páčiť? Ako vie, že sa mi to bude páčiť. Ako to môže tušiť?
„Minule si mi nepovedala, čo si myslíš o mojom hudobnom vkuse."

„Nechcela som vyzerať ako totálny hudobný maniak," priznala som.

„Prečo? Poznáš všetko?"

„Okrem toho Paula... neviem akého, hej. Ale Arctic Monkeys nemusím. Ostatné hej."

„Robíš si srandu?" neveril. Sekundu pred odbočovaním doľava na mňa zazrel a usmial sa.

„Nie. Na Taylor som vyrastala. A country je mi ako materská reč. Ale rock... to je diskutabilná téma. Niektoré sa dajú."

„Vyber a pusti," rozkázal mi. Ale poslúchla som ho, lebo som chcela vedieť, koho počúva. Neznášam načítavanie. Vyzerá to, že už začne hrať, ale stále načítava. Ťukla som na artist a titul piesne. Pink Floyd.

„Meno poznám, ale nevedela by som k nim priradiť pieseň. Ani hlas," komentovala som. Preťukla som o priečinok ďalej. Rolling stones. Metallica. Tú som nechala hrať, až keď som našla song, ktorý poznám. Nothing else matters hrala až kým sme neprišli na miesto. Stále neviem, kde sme, ale vyzerá to tu opustene. Dokonca ešte musíme počkať na jeho partu kamošov, ktorí si privedú spločnosť. Bez toho by to nebola taká zábava. A chce, aby som spoznala, respektíve vylepšovala vzťahy s ľuďmi, ktorých som spoznala nedávno. Priznám sa, že som sa celkom tešila.

Autá blížiace sa sem, zatrúbili. Prvé bola Emmetova červená Toyota a za ním malé modré punto. Dokopy šesť ľudí. Šofér s Chrissom a Zoey a Sandy. Steph viezla Stevna. Aj ona bola prekvapená, že ma vidí, ale tešila sa. Vlastne boli všetci radi, že som tu.

Hromadne sme vsútpili do budovy, ktorá vlastne ani nebola budova. Bola, ale malá a na jej druhej strane boli stĺpy, ktoré držali strechu a odhaľovali hraciu plochu. Neviem, aká veľká je. Sú na nej postavené skrýše, barikády, z dreva s pneumatík.

A tu na začiatku sú vyvesené zbrane a neviem čo ešte.

Paintball.

„Decká, chcem vás upozorniť," zvolal Jenkins a chytil do rúk fotoaparát zavesený na krku, „Strieľajte si kam chcete, ale prosím, nech sa to nedotkne foťáku."

Obsluha nám dala zbrane, vojenské handry, ochrannú prilbu s okuliarmi a náplne. Rozdelili sme sa na dve družstvá. Ženy proti mužom. Chalani najskôr navrhli miešanicu, ale s babami sme sa zhodli na tom, že to zvládneme. Uvidíme, kto je schopnejší. Či rozum alebo testosterón. A naviac som chcela hrať proti tomu Bastardovi.

Cieľom hry je získať v stanovenom časovom limite maximálny počet bodov. Body sa získavajú za označkovanie súperovho hráča, strhnutie vlajky a jej donesenie späť k vlastnej vlajkovej základni. Hráči štartujú spoza svojej vlajkovej základne.

„Šťastie začiatočníka!" zamumlal si Jenkins tak, aby sme mu rozumeli. Cítil sa zahanbene. Vyzeral tak, keď si dával zo seba dole tie veci.

„Hej, no a čo?" spýtala som sa ho. Mykol plecom: „Nič, ja len hovorím." Zasmial sa a hneď mrkol do galérie fotoaparátu. Sledovala som ho. Bola som zvedavá na jeho reakcie. Najskôr vyzeral sústredene. Akoby si chcel zapamätať, čo všetko na tej fotke je. Obočie mu spadlo, keď sa zamračil.

Ale rýchlo to vymenil za úsmev. Úprimný úsmev, úplne nečakaný.

Na spiatočnej ceste som sa preťukla na Nirvanu a pridala som hlas, keď som našla Smells like teen spirit. Sebastian bol taký milý, že ju nechal dohrať a až potom stíšil a povedal: „Chcel som ti povedať, že... je to vážne dobré, čo si napísala."

Prečo mi to hovorí až teraz? Nie že by mi to vadilo, len sa mi to zdá čudné. A preto som sa zasmiala. „Ďakujem. Si na rade. Ukáž, čo v sebe máš."