Jeho Posledná hra

4. My place

-The Vamps

Dohodli sme sa, že sa počkáme vo vestibule školy o štrnásť nula päť. Dve minúty pred tým som si vytiahla z vrecka lístok a opäť prečítala: Recykluj. Vstávaj skoro. Skúšaj nové veci. Prestaň čakať na piatok, na leto, na lásku. Ži v prítomnosti. Buď zvedavá. Rýchlo som to schovala, keď som ho videla behom schádzať schody. Usmial sa na mňa, vytiahol kľúče a spolu sme vykročili na parkovisko. Tlačítkom odomkol auto na diaľku a nasadli sme do čiernej KIA sportage z roku 2010. Táto bola hranatejšia ako iné modely. Ako naštartoval, rozsvietilo sa rádio a začala hrať pieseň od Arctic Monkeys. Keď sme sa dostali na hlavnú, začal bubnovať prstami o svoje stehno. Neskôr pokyvoval hlavou a keď musel preraďovať, tak bubnoval na prevodovke.

Dobre sa na to pozeralo.

„Aké albumy tam ešte máš?"

„Na tomto konkrétne, len ich. Ale môžeš sa pozrieť do priečinka." Ukázal predo mňa, priehradka sa dá otvoriť na dvoch miestach. Otvorila som hornú a vytiahla obal na cédečká. All Time Low, Taylor Swift, nejaký rock a Paolo Nutini, M-I-X a House s troma bodkami, Easton Corbin.

„Zaujímavé," skonštatovala som nahlas. „Nielen interpreti, ale ako si tie všetky pomenoval. Čo je na tom M-I-X?"

„Také tie rádiové. Alebo pár pesničiek z albumov, lebo niektoré nemám rád."

„Chápem," prikývla som. „A house s bodkami? Keď sú tam iné žánre tanečnej hudby, prečo si nenapísal skratku EDM?"

„Neviem. Nenapadlo ma to."

Cestou do jeho bytu, či čo to vlastní, bol stále v rytme. Aj si potichu spieval. Hlavne vo výťahu. Na deviatom poschodí to cinklo. Kráčala som za ním a obzerala sa. Čísla bytov mali tri čísla. Toto sa začínalo číslom podlažia. Odomkol dvere na konci chodby, vstúpil, prehodil kľúč kým som vstúpila a zatvoril za mnou. V tom momente sa k nám dovalil dalmatínec.

„Zoznámte sa. Tara, to je Jenny. Jenny, to je Tara." Kvokla som si, aby som ju mohla poriadne pohladkať a poškrabkať za ušami.

„Dáš si kávu?" ponúkol mi a hneď som zvraštila tvár.

„Ja vlastne nemám rada kávu, takže čaj ak máš."

„Čo si to za človeka?" ohromene sa spýtal.

„Stále sa snažím prísť jej na chuť. Ale vždy sa to skončí rovnako. Nepoučím sa." Mykla som plecami. On sa premiestnil do kuchyne a dal variť vodu. Zdvihol hlavu a otvoril skrinku, z ktorej vybral škatuľky s čajmi. „Jablkový so škoricou, šípkový s jablkom, malinový, pomarančový, lipový, zázvorový, čierny...?"

„Malinový."

Zložila som si tašku a rozhliadla sa. Nemusela som vstúpiť hlbšie, lebo tu neboli dvere, skoro žiadne steny a predchodba už vôbec. Všetko je to akoby jedna miestnosť. A človek, ktorý vstúpi si hneď všimne čierny klavír, ktorý je pred kuchyňou. A tá je hneď vedľa vchodu. Natretá bielou maľovkou, od obývacej izby oddeľuje panel, ktorý sa tvári ako stena. Na ňom sú povešané fotky a obrazy. Na ľavo sú dvoje dvere. Predpokladám, že od izieb.

„Wecko je za kuchyňou," oznámil mi jeho hlas. Super, aspoň nemusím hľadať!

Ešte pokým prelieval vodu do pohárov som si obzrela priestor za panelom. Uchvátili ma veľké okná. Nebola tam stena, iba okná. Jednoduchá pohovka, veľká gumená podložka s boxovacím vakom, reproduktor položený na poličke nad cvičiacim priestorom a pracovný stôl. Skrine boli na druhej strane, pri stene. Na stene za televízorom boli namaľované farebné krídla. Do dúhy.