Jeho Posledná hra

20. You don't even see

-The Vamps, Personal

Prečo tam zasa idem? Koho sa snažím oklamať, že budeme fungovať normálne ako doteraz? Len seba. Koho iného. Veď on ma klame neustále! Kto vie s koľkými bol za celé prázdniny. Sakra, hnevá ma, že sa takto cítim. Chcem sa vrátiť v čase, aby som nežiarlila. Priznávam, žiarlila som aj vtedy, ale o tisíckrát menej.

Zaklopala som na jeho dvere. Otvoril pár sekúnd po tom. S veľkým úsmevom, ktorý som mu nedokázala opätovať. Nemala som náladu. Ani byť milá, ani sa s ním alebo s niekým iným rozprávať. Neisto som vošla a zavesila vyzlečený zimný kabát, ktorý zo mňa robil obrovskú bytosť.

Hneď si na mne všimol, že niečo nie je v poriadku. Mala som chuť mu všetko vykričať. A zbaviť sa ho. Už na stálo. Neviem, či zvládnem klamať a predstierať. A či potom zabudnem na to, čo som videla. Bolí to.

Prešli sme do kuchyne. Ani som si nevšimala, čo robí. Bola som uväznená v boji mojich myšlienok.

„Povedala som, že nepôjdem na tú párty... Ale išla som..." hovorila som pomaly a neprítomne.

„Vážne?" zneistel. Prestal robiť čokoľvek robil. „A?" Neviem, čo čakal. Chcel počuť, ako som sa opäť ožrala a dala som sa dokopy s niekým iným? A teraz som sa mu prišla vyplakať? Alebo si spomenul na seba? Že som ho mohla vidieť?

Zhlboka som sa nadýchla, čo spôsobilo, že som sa zatriasla. Zdvihla som zrak na neho. „Videla som ťa s... Maggie alebo ako sa volá. Ťahala ťa na poschodie..."

„Tara, ty žiarliš?" zdvihol obočie neveriacky. Zatvorila som oči. Super! Takže to tak vnímal.

„Áno, do kelu!" zakričala som. Prehrabla som si vlasy. „Ale vieš, čo? Mne je to vlastne jedno," zasmiala som sa zúfalo. „Vtedy som si uvedomila, že to, čo medzi nami je... už nikdy také nebude. Pretože ty budeš stále taký. Nemôžem ti veriť, že keby som ti povedala áno, prestal by si behať za inými. Aj mňa ničí to, že ťa vidím s inými. A hnevá ma to, pretože si ich mal toľko a ja nikoho. Sakra!" smrkla som a utrela si slzy, ktoré sa drali von.

„Tara," povedal a priblížil sa ku mne, aby ma zastavil s týmito rečami. „Dovoľ mi to vysvetliť."

„Nepotrebujem nič vysvetľovať. Je mi to jedno. Nezáleží na tom, pretože..." zastavila som sa, aby som si premyslela, čo chcem vlastne povedať. Vtedy mi došlo, že v akomkoľvek filme alebo knihe, keď dôjde k takejto situácií, chalanovi sa nenaskytne možnosť vysvetliť to. Podľa mňa tú šancu má. Len by stačilo začať rozprávať. „Ale vieš, čo? Prečo nie. Do toho. Aj tak je to jedno."

Narovnal sa, zaťal zuby, preglgol a nespúšťal zo mňa oči. Vydýchol zo seba napätie. „Rozprávali sme sa o novej spolupráci. Sedeli sme na gauči potom sa k nám nahrnuli ľudia a sotva sme sa počuli. Tak ma chytila za ruku a potiahla hore. Chápem, že to mohlo vyzerať tak... Chvíľu sme sa držali témy, ale, Tara, prisahám, nebol som to ja, ktorý s tým začal. Prisahám, že som s ňou nespal. Ani som ju v tom nepodporoval! Hneď som jej povedal, že nie."

„Páni," zatvárila som sa obdivne. Pozerala som sa na neurčité miesto na zemi. „Zaujímalo by ma, ako je možné, že ťa prešla chuť."

Odfrkol si a počkal kým sa na neho pozriem. To ticho ma donútilo. „Ty to stále nechápeš, Tara? Naozaj to nevidíš?"

Pozerala som mu do očí bez akýchkoľvek citov. Teda aspoň som sa snažila, aby nič nevidel. Prestúpil si na ľavú nohu a prehrabol si vlasy. „Nie si pre mňa len nejaký objekt. Ďalšia na pretiahnutie... Ty si nikdy nebola. Vedel som, že už po tom všetkom nemám šancu, ale... zmieril som sa s tým, pretože som ťa nechcel stratiť."

Vyzeral zúfalo, ale neuvedomoval si, ako to znelo. Opäť sa chcel priblížiť, ale ja som cúvla a pokrútila hlavou, „Nie." Napriek tomu sa ma snažil dosiahnuť. „Opováž sa ma dotknúť, Jenkins!" zvýšila som hlas a ustúpila ešte o jeden krok. Vzhliadla som na neho a vtedy si uvedomil, že to naozaj pokašlal. Úplne zamrzol. „Znechucuje ma to. Pretože... Dotýkaš sa ich tak, ako sa chceš dotýkať mňa. A všetko ostatné... Len, aby si sa rozptýlil. Funguje to aspoň? Máš z toho dobrý pocit? Žiadne výčitky?"

Vymieňal si so mnou smutný pohľad. Pohľad chlapčeka, ktorý bol prichytený pri zlom čine.

„Toto nie je tvoja hra, Jenkins. Je moja. A podľa mojich pravidiel je to gameover pre teba. Je koniec."

„Nemôžeš to len tak skončiť, Tara," obraňoval sa. Nechcel veriť, že to môžem skončiť tak rýchlo. 

„Tomu ver, že môžem. A aj to robím. Pretože nevládzem takto ďalej. Predstierať, že som v pohode. Že som zabudla s koľkými si bol... A s koľkými ešte budeš. Pretože si ma nezaslúžiš a ja si nezaslúžim takéto trápenie. Už... to nezvládam..."

„Ešte sme nedokončili tú prácu." Zasmiala som sa nad tým, ako sa to snažil zachrániť. Zaklonila som hlavu a cúvla ešte o krok. Nevnímala som bolesť v jeho tvári.

„No a čo? Môžeme to písať tak, ako doteraz, len sa nebudeme stretávať na prehodnotenie. Iba si to budeme posielať. Keď budeš mať komentár tak napíšeš. Nič viac od teba nechcem." Opäť som si smrkla a rýchlo podišla ku kabátu, nech si ho oblečiem a vytiahnem vreckovky.

„Ale..." snažil sa niečo povedať, ale nemohol, pretože sa nemal ako brániť. Nemohol ma ani chytiť, aby ma zastavil. Bola som ohromená, že to nespravil. Pretože by si mohol myslieť, že v skutočnosti chcem, aby ma presvedčil. Ale on to rešpektoval. Vedel, že to naozaj pokazil.

„Tentokrát ma nepresvedčíš." Kašlem na zapínanie, potrebujem odtiaľto veľmi rýchlo vypadnúť a vyfúkať si nos. Otvorila som dvere a zabuchla za sebou.

V tom momente jej bolo jedno, čo všetko pre ňu urobil. Či ten vianočný darček, či obetovaný každý štvrtok, aby ju nejako zabavil. Nemali na to vplyv ani tie veci, ktoré jej o sebe povedal. Pretože im verila. Verila, že sa dokáže zmeniť, ale nechcela vyzerať naivne.

Nemala by pocit, že je správne, keby to skončila opačným spôsobom. Bolo by to príliš jednoduché.