Jeho Posledná hra

7. Fast car

-Jonas Blue ft. Dakota

„Počuj, Tara." Sleduje ma snáď alebo čo? Má už odsledované, aké mám hodiny? Sotva vyjdem z triedy a už sa ma snaží niečo spýtať. „Vieš šoférovať?"

Zamračila som sa a pohla sa smerom do ďalšej učebne. „Jasné, že viem šoférovať. Len nemám peniaze na auto."

„Aj so spojkou?"

„Áno. Prečo?" tvárila som sa úplne nechápavo.

„Napadlo ma, či by si si nechcela vyskúšať závodenie."

Zastavila som. „Každý štvrtok mi budeš chcieť ukázať ako sa dá zabávať?"

„Áno," rázne odpovedal. „Aj keď tých vecí nie je až tak veľa. Niečo vymyslím." Poškrabal sa na hlave a potom si prehrabol vlasy. „Nevyzeráš veľmi šokovane, takže predpokladám, že súhlasíš."

„Priznám sa. Láka ma to," uškrnula som sa. „Kedy?"

„Po škole. Hneď."

„Fajn."

Ešte som stihla zazrieť jeho úškrn. Páči sa mu, že mu toto všetko dovolím? Myslí si, že to skončí pre neho dobre?

Sedím za volantom toho čierneho diabla na začiatku trate. Motor pradie. Vedľa mňa sedí Sebastian a naviguje ma.

„Dobre. Zaraď a pomaly púšťaj. Pridaj plyn a..."

„Viem ako sa štartuje, Jenkins! Môžeš byť ticho?"

„Jasné, prepáč."

„Chápem, že sa bojíš o svoje auto a o svoj život, ale sám si povedal... poradil, že si to mám najskôr prejsť."

„Dobre, dobre." Zdvihol ruky na obranu. Ale vieš, že ti to nepomôže?

Plynule som brala zákruty, ako keby som bola v premávke. A on si fotil veci... Cestu, mňa, palubnú dosku... Zavolal ma iba kvôli tomu, lebo je mu blbé povedať kamošovi, že potrebuje nové fotky? Alebo ho ešte nenapadlo odfotiť tento svet? Mne to vlastne tiež nepovedal. Ale nevadilo mi to.

„Trúfaš si ísť rýchlejšie alebo ti to mám najskôr ukázať?"

„Ukážeš mi to potom." Kývla som rukou a pridala plyn. Zasmial sa na mojej nebojácnosti.

Chvíľu rovno, spomaliť preradiť a prudko zabočiť. Pridať, preradiť a stále pridávať. Nevadí, že ma to vyhodí na druhú stranu. Hlavne, nech to vytočím. A keby niečo tak brzdiť.

Očkom som si všimla, že sa pridŕža.

No a to je celý systém.

Spomalila som, až keď som prebehla cieľovou rovinkou. A zastavila.

„Dobre, fajn. To ušlo..."

„Povedz to, čo si povedal minulý týždeň, keď chceš."

„Šťastie začiatočníka?" Prikývla som. „Výmena."

Prvý otvoril dvere a obišiel spredu, ja zo zadu. Podal mi foťák a pripútali sme sa. Zaradil pri tom ako na mňa hľadel. Začal podobne ako ja, ale radil rýchlejšie, jemnejšie. Brzdil až v tesnej blízkosti zákruty a pridával, keď mal ešte otočený volant a rýchlo vyrovnal. Využila som čas, kedy to nehádzalo a odfotila som jeho ruku na prevodovke. Potom som zistila, že do snímky sa zmestia obidve, keď ho otočím zvislo.

Plynule a rýchlo vytočil poslednú zákrutu a ešte pridal a preradil vyššie. Radšej som sa nechcela pozrieť na tachometer.

Za čiarou prudko zastavil a pozrel na mňa pohľadom. „Čo myslíš?"

„Čo si ja myslím? Čo si ty myslíš?"

„Šťastie začiatočníka," mykol plecom a uchechtol sa. Buchla som ho päsťou po ramene.

„Takže priznávaš, že to bolo dobré?"

„Bolo to dobré."

Jeho pôvodný plán bol vlastne menší závod s kamošmi. Ale dokým dorazia, dovolil mi si ešte zajazdiť. Chcel si ma odfotiť z vonka, ako držím volant. Nepýtala som sa ho nič. Nechala som ho.

Prišli Jackovia a traja chalani, ktorých som nepoznala. Kamarádsky sa s nimi objal a predstavil ma dvom blonďákom a jednému s havraními rovnými vlasmi. Ukázalo sa, že sa poznajú ešte zo strednej, ale že sú o dva roky mladší. Maturanti.

Podal mi svoj fotoaparát so slovami nech mu niečo nafotím. Cvakla som pár, ako stoja na štarte. Jednu priamo pred nimi, vedľa štartovača Petra, druhú z boku. Tretia zobrazovala zadky športových áut. Ďalej drifty z tejto pozície a z najvrchnejšej časti tribúny. A to je asi všetko. Čo sa týka závodu. Ale hľadala som vhodnú polohu, aby Petra Blaka odfotilo vo vhodnom svetle. Zo zadu, s rukami vo vreckách ako sústredene hľadí na vozidlá.

Poskákala som dole schodmi a pribehla k nemu. „Prečo nezávodíš?"

„Nešoférujem. Neláka ma to," mykol plecami červnovlasáč. „Vo svete sa stalo už dosť nehôd."

„Pravda."

„A ty?"

„Nemám auto," jednoducho som odvetila. „A nemám takých kamošov, ktorí..."

„Chápem."

Dobre, lebo by som mu to nevedela vysvetliť.

Blížili sa do cieľa. Z tohto pohľadu som nevedela posúdiť, kto je vpredu. Zaujala som pozíciu, pripravená odfotiť stredovú čiaru, keď ňou prejdú. Motory hučali, išli na plno. Ofúklo nás.

Zatiaľ čo som mrkla na fotku, oni zastavili a vrátili sa k štartovaciemu miestu. Vypli motory, vystúpili a zhromaždili sa k nám. Každý jeden z nich vytiahol dvadsať dolárov a podal Gilinskymu. Jeho auto trčalo z radu o pár centimetrov.

„Kedy ste sa na tom stihli dohodnúť?" položila som otázku.

„Keď sme sa dohadovali na odvete," vysvetlil Jack spomínajúc na deň oficiálnych pretekov. „Je to celkom uspokojujúce."

Zvesila som zo seba látkový remeň od parádneho foťáku a prehodila ho cez Jenkinsovu hlavu. Ten potichu povedal: „Ďakujem," a začal listovať v galérií.

„Máš v pláne toto robiť každý štvrtok?" spýtala som sa, keď ma viezol na koľaj. Zatváril sa nechápavo, zazrel na mňa iba na sekundu. „Každý štvrtok mi budeš chcieť ukázať, ako sa dá zabávať?"

Zasmial sa a prikývol. „Tých vecí toľko nie je, ale ja niečo vymyslím!" Prišlo mi to, akoby ma nechcel nechať na pokoji. Chce nájsť spôsob, ako so mnou bude tráviť čas. Prišlo mi to milé, ale zároveň aj také na silu. Či chcem, či nechcem. Aj chcem, aj nechcem.

Chcem, aby to takto pokračovalo. Je mi s ním dobre, zabávam sa, aj keď to pri tých vtipoch nedávam najavo. Chcem, aby ho to bolelo, keď bude po všetkom. Keď ho odmietnem, respektíve budem odmietať.

Ale bojím sa, že to bude bolieť aj mňa. Nemalo by! Baby strieda ako ponožky, pretože sám nevie, čo chce. Chce mňa, ako ďalšiu obeť. Ale on je ten typ chalana, do ktorého sa buchne každá. Ja nie som výnimka, len nechcem skončiť ako každá, ktorú mal.