Jeho Posledná hra

22. My heart is broken, but I keep going

-Shawn Mendes ft. Khalid, Youth

You don't even need a gun
You don't even need a pill
If you ever wanna die
Fall in love and you'll get killed

-Conor Maynard & Anth, Hello(Adele cover)

Hmotnostný zlomok, percentá, čísla, desatinné miesta, plno čísel, miligramy, ešte opísať záver svojimi slovami. Kriste! Nestíham. A som unavená. Ale musím to dokončiť. Musím. Prešli už dva mesiace, čo sme spolu naposledy hovorili. A ja sa snažím robiť, čo najviac vecí, aby som na to nemyslela. Celkom to zvládam, ale potrebujem vypnúť, lebo som unavená. A teraz nám toho dali celkom dosť v škole. Ale robím veci tak, ako som zvykla.

Sedím v kaviarni a píšem si protokol. Mám slúchadlá na ušiach a pustený stream, aby som nemusela prepínať pesničky. Iba by ma to rozptyľovalo. Opisujem poznámky zo zošita a aj z telefónu, keď je treba. Ľudí si nevšímam absolútne, nemám čas. Ale keď sa pozastavím kvôli rozmysleniu správnej formulácie vety, pozriem pred seba. A koho nezbadám? Ľudí, ktorých by som tu nečakala, kvôli tomu, že tu za prvé pracujem – vedia, že by bolo fajn držať odo mňa toho človeka ďalej a za druhé – nechodia sem často. Alebo mu chýbam a chcel ma vidieť. To by znamenalo, že vedel, že nie som na intráku. Od Steph. Alebo vedel, že nemám službu a teda si myslel, že tu nebudem.

Prečo?

Pohľad sa nám spojil na dlhšie, ako mal. Určite si všimol, ako otrasne vyzerám. Kruhy pod očami, unavený výraz. Aj keď z takej diaľky? Ja som na ňom videla len neurčitý výraz. Nevedela som určiť, či je nahnevaný, smutný alebo niečo iné.

Pozrela som sa späť na obrazovku notebooku a keď som pohla myškou, nič sa nestalo. Nepohla sa. Ani písať sa nedalo. Nefungovalo ani delete, ani esc ani nič... Do riti. Sakra. Nie! Ale hudba išla. A zvuk... nie, nezosilnie, keď pridám. Do riti.

Zložila som slúchadlá a pretrela som si tvár a oprela si ju o ruky. Chcelo sa mi plakať. Tak som čakala. Po piatich minútach som vedela, že naozaj zamrzol, pretože čas nezahrnul tých päť minút. Ale hudba stále hrala. Aspoň to dopočúvam, aj keď niektoré sú strašné.

Po nejakom čase nič nerobenia sa pri mne zastavil Emmet so slovami: „Môžem si prisadnúť?"

„Jasné," mykla som plecom a sadol si vedľa mňa. Zahľadel sa na obrazovku a potom na mňa.

„Zamrzlo to," vysvetlila som. Vydal zo seba bolestivé zasyčanie. Bolo mi jasné, že tým myslel, že ho to mrzí, pretože na mne videl zúfalosť. „Čakám, pretože... robím protokol a nemôžem si dovoliť začať... od... radšej nechcem vedieť po kade to mám uložené..."

„Tak ukáž," pritiahol si môj notebook bližšie k sebe, aby skúsil svoje triky.

„Skúšala som... Budem ho musieť vypnúť na tvrdo." Chytala som sa za hlavu, šúchala som si nos medzi očami a aj spánok. Sústredene som na neho pozerala a očakávala, že sa mýlim. Nakoniec si povzdychol a oprel sa. „Asi máš pravdu. Prepáč."

„To nič... Ja to nejako zvládnem." Nadýchla som sa, aby som načerpala nové sily.

„Mám...?" ukázal na hlavý vypínač a ja som prikývla. „Radšej nech je niekto vedľa mňa, keď sa zrútim." Stlačil ho dlhšie, aby sa úplne vypol, chvíľu počkal a opäť stlačil gombík. Keď sa objavila prvá tabuľka, zbystril. Boli tam systémy na výber. „Jéj, ty máš Linux!" Stlačil enter, aby sme nečakali pätnásť sekúnd, kým sa zapne. Aby vyplnil čas, pozrel na mňa a uvažoval, či mi má položiť otázku po mimo alebo nie.

„Vyzeráš hrozne."

Zasmiala som sa. „Viem. Ale, vážne to musím dokončiť. Dnes. Absolútne nestíham. Akoby sa všetci profesori zbláznili. Chce sa mi z toho plakať. A ešte chcem písať, tak strašne, Emmet. Ale nemôžem."