Jeho Posledná hra

8. Dvadsať šesť

Dni a týždne ubiehali. Trénovala som, učila som sa. Popri práci cez víkendy som písala. A hlavne večer a do noci.

S Jenkinsom sme si posielali úryvky. Stalo sa, že on napísal aj jej pohľad. A bolo to dobré. Bolo to také, aké som si to predstavovala. Buď vie čítať myšlienky alebo sa do toho maximálne vžil.

Vídavala som ho na chodbách. Raz som ho videla prichádzať do školy na skateboarde s gitarou na chrbáte, raz na aute a aj pešo. Nevedela som si predstaviť, čo robieva cez deň. Okrem písania. A písania textov. Párkrát som ho videla, že sa baví s jednou babou. S tou istou. Až ma to šokuje. Vyzerajú, že riešia niečo dôležité. Podľa mňa spolu aj s chalanmi chystajú spoluprácu.

No a raz za čas sa zvykneme stretnúť, aby sme si zhrnuli obsah a dohodli sa na ďalšom postupe. Ten deň je dnes. Opäť štvrtok.

Pešo som vyšla na deviate poschodie, rozdýchala sa, prešla cez chodbu a zaklopala na jeho dverách.

Netrvalo dlho a jeho hlava ma vítala: „Ahoj, láska." Otvoril dvere, aby som mohla prejsť. Ale určite si pred tým všimol, ako som pretočila očami. Vyzliekla som si kabát, vyzula sa a prešla do kuchyne, kde niečo varil. Nepýtala som sa, možno na to prídem.

„Doniesla som ti naspäť veci," podala som mu oblečenie, ktoré mi dal, keď som u neho prvýkrát spala.

„Už som si myslel, že ich neuvidím."

Mykla som plecom. „Bolo mi blbé doniesť to do školy."

„Takže," začal. „Máme začiatok. Už sa stretli... Jej lezie na nervy, ako ju stále sleduje."

„Ale to len preto, že sa jej vracajú city spred pár rokov. A ona má vážnu známosť."

„Takže teraz nasleduje tá... erotická/zábavná/zaujímavá časť?" Prikývla som. „Úprimne sa na to teším. Som zvedavý, ako si to predstavuješ." Škodoradostne sa uškŕňal.

„Si zvedavý, či to zvládnem napísať?"

„Neviem si to predstaviť, prepáč."

„V pohode. Nemám s tým problém. Vieš... Už druhý rok som v spoločnosti dvoch úchylov. Zatiahli ma do sveta dvojzmyslov." Neveriacky zdvihol obočie: „Nevyzeráš ako dievča, ktoré to berie na ľahko."

„Ty o tom tiež nehovoríš... Nevyzeráš, že by si sa s tým chválil kamošom. Berieš to ako súkromie. A keď už, hovoríš o tom inak. Nie ako nejaký sukničkár alebo totálny úchyl ako Charlie Harper. Ale s rešpektom. Milo. Šarmantne. A preto ťa chce každá. Teda okrem mňa." To je klamstvo, ale to nemusí vedieť.

Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Som rád, že si to o mne myslíš. Ale... tebe neverím."

„Prečo?" spýtala som sa nedávajúc najavo moje rozrušenie.

„Neviem ti to vysvetliť. Tušenie, intuícia."

„Hm."

„Spisovateľ nemusí vedieť všetko opísať," vysvetlil. Nastalo krátke ticho. Oprela som si hlavu o dlaň a sledovala ho. „Čo vlastne robíš?"

„Zemiakové placky." Posledný krát premiešal masu, vybral panvicu a nalial do nej olej. Pri čakaní na jeho zohriatie sa spýtal: „Ponáhľaš sa? Alebo môžem počítať s tvojou spoločnosťou pri večeri?"

„Chcela som si čítať."

„Lenže, dnes je štvrtok. A ty vieš, čo to znamená."

„Čo navrhuješ?" spýtala som sa zaujato.