Jeho Posledná hra

19. Pictures of us

-The Vamps

Dni ubiehali a ja som si každé ráno niečo našla v skrinke. Už som nerozmýšľala nad tým, kto by to mohol byť, ako na začiatku. Nechcela som to vedieť, hoci ma to lákalo. Páčila sa mi tá tajomnosť, že niekto o mne vie a ja o ňom nie. Možno o ňom viem, ale nechce, aby som to vedela, lebo sa hanbí a bojí, že nie je dosť dobrý. Možno je to ona. Stalo sa, že som pomyslela aj na toho egoistu. A zdalo sa mi to, ako celkom jasné. Chce, aby sa mi zapáčil, aby som vedela, že mu na mne záleží. A niektoré odkazy sú o takých veciach, ktoré sme spolu už riešili. Ako tento: „Chcem, aby si si zapamätala to, kto si. Napriek všetkým zlým veciam, ktoré sa ti dejú. Pretože tie veci nie sú ty. Sú to veci, ktoré sa ti len dejú. Musíš prijať to, že to kto si a veci, ktoré sa ti dejú nie sú to isté." -Colleen Hoover. Akoby mi hovoril Jenkinsov hlas slová, ktoré nevedel povedať vtedy po zápase.

Ale neriešim to. Pretože mi nepíše: „Nájdi ma." Nechce, aby som zistila, kto to je. Chce len, aby som sa cítila lepšie.

A cítim sa tak.

Do Nebrasky zavítal prvý sneh. Dokonca aj vhodný na guľovanie a stavanie snehuliaka. Dobre tušíte. Presne to som robila ďalší štvrtok s Jenkinsom. Začalo sa to spontánne. Teda... Išiel ma odprevadiť na internát a niekde v polovici cesty vytvoril guľu... dosť nenápadne. A ešte nenápadnejšie ju do mňa hodil. V prvom momente som sa nahnevala, ale išla som do toho, lebo som sa neguľovala od... nepamätám. Ak aj nikdy. Chytila som sa šance zabaviť sa. Aj keď som mala také ľadové ruky, že som s nimi nevedela hýbať. A tieklo mi z nosa. Ale neprestávala som sa usmievať. Ani po tom, ako mi dal za kabát, na krk a na vlasy. Odo mňa schytal priamo do tváre. A v tom šoku som mu mohla dať na rovnaké miesta.

A skončili sme pri snehuliakovi. Vlastne, stále po mne hádzal nejaké kusy, ale oplácala som mu to.

Bolo to po vyučovaní, všetkým študentom bola zima a nič sa im nechcelo. Určite išli spať na intrák alebo niekam na čokoládu. Ale hlavne, aby netrčali v tej zime. Preto bolo vonku také ticho. Nielen kvôli tomu snehu. Vážne naokolo nikto nebol. A keď sme dokončili našeho nového kamoša, stáli sme oproti nemu a rozmýšľali nad menom. V tichu. Vtedy som sa započúvala a prestala som rozmýšľať. Myslím, že aj Sebastian. Bol ticho dosť dlho. Naozaj dlho. Akoby to nechcel pokaziť.

„Fred," povedal. Nepýtala som sa ho, či počúval a ani on mňa. Myslím, že to bolo dosť zrejmé.

„Nie."

„Prečo?" nechápal.

„Pretože Fred je každý prvý pavúk, ktorého uvidím, nájdem."

„Tak?"

„Ben."

„Hm. Fajn."

Ešte chvíľu sme sa na neho pozerali a keď už som tú zimu na prstoch nevedela vydržať, rozhodla som sa odísť. „Zahrej si prsty skôr, ako budeš šoférovať."

„Rozkaz, madam." A hneď na to si fúkol teplý dych na dlane a pošúchal. Zopakovala som po ňom, aby som vedela otvoriť dvere.

Dnes sa oficiálne začali vianočné prázdniny. Veľmi trval na tom, že ma z intráku zavezie na stanicu. Neodmietla som, keďže to bolo zadarmo a terigať sa v tejto zime pešo alebo busom... Bolo to výhodné pre nás oboch. On chcel so mnou stráviť posledné chvíle v tomto roku. A tiež, aby mi dal vianočný darček. Naozaj ma to prekvapilo. A hlavne som sa cítila trápne: „Ale ja som ti nič..."

„To nevadí," mávol rukou, „Veď ja nič nepotrebujem. Ale vieš, čo chcem." Stále držal malý darček, zabalený vo vianočnom papieri. Aj s mašličkou. A celkom pekne. Opatrne som si ho vzala. „Ďakujem."

„Možeš ho otvoriť v buse. Alebo aj na štedrý deň, ale myslím, že bude lepšie, keď to spravíš osamote." Nechápavo som sa na neho pozrela. „Pochopíš. Neboj, nie je to... zlé."

Zasmiali sme sa. „Okej. Fajn. Teším sa."

„Myslím, že sa ti to bude páčiť." Tváril sa nervózne, ale snažil sa byť sebavedomý.

„Ďakujem, ešte raz." Pohrávala som sa s darčekom v rukách a chcela som, aby sa táto trápna situácia čím skôr skončila.

Prišiel bus. Ochotný Jenkins mi uložil kufor do úložného priestoru, aby som sa postavila do radu a chytila dobré miesto. Potom ešte stál vedľa mňa až ma nakoniec objal a pozeral ako nastupujem a strácam sa v tele stroja. Sadla som si na pravú stranu, aby som mu mohla ešte zakývať. Vyzliekla som si vetrovku a uložila na poličku nad sedadlami. Darček a kabelu som nechala na sedadle vedľa seba a čakala som pokým vyjdeme z mesta.

Opatrne som všetko odlepila, aby som nerobila veľký hluk. A... malý fotoalbum. Ešte skôr, ako som sa do toho pozrela, som sa musela chytiť za pusu, aby som nezvýskla. O môj bože. To bude úžasné.

Nedočkavá som to opatrne otvorila a hneď na prvej strane bol polaroid s jeho tvárou v aute. Nie taký vtipný výraz, ako mi zvykol posielať na messenger, ale normálny úsmev. A na strane vľavo vedľa bol k tomu akoby... príhovor: „Šťastné a veselé! Toto je niečo malé pre teba, aby si si pamätala, ako mi na tebe záleží. Dúfam, že ťa to ohúri aspoň trochu. :)"

Všetko to boli polaroidy. Na ďalšej bol tiež on, ale za klavírom a mikrofónom a myslím, že na poriadnom ich vystúpení a usmieval sa. Určite počul, ako diváci spievajú jeho texty. Nasledovala fotka ulice pri západe slnka, keď bola obloha ružová a fialová. Na tej ulici skoro nič nebolo, iba nejaké malé budovy a elektrické káble a lampy. A most vzadu. Potom tá istá ulica, ale v noci. Nad ránom a cez deň.

A zase on. Vtedy, keď som ho fotila ja. U neho doma po tej oslave, keď sme blbli. Naširoko sa usmieval a snažil sa zakryť objektív, aby ho nebolo vidno. Ale mal medzi prstami veľké medzery, takže neviem, či to plánoval už dlhšiu dobu.

Intímny rozhovor Stevena a Emmeta s gitarami na sebe. Emmet ho držal okolo pliec a niečo mu vysvetľoval v zákulisí. Asi čo ktorý povie alebo neviem...

Malé kresby ma prekvapili. Jedna, na ktorej boli vlny oceánu na plážovom pobreží v troch vrstvách. Malá rodina so psom. Okolie lemovali malé kopce a mestečko s kostolom. Tiež pri západe slnka.

Ďalej tu bola fotka zapletených vlasov do rybieho copu. Odhadovala som, že to boli Larine vlasy.

Nasledovali kresby šiat. Cukríkové ružové so zvonovou sukňou a korzetom. Druhé modré kvietkované a mali na sebe ešte priesvitnú vrstvu a na korzete plno kvetov. Tretie cukríkovo zelené s priesvitnými rukávmi, kĺzali sa po zemi a boli trocha nazbierané. A zo mňa spravil kreslenú postavičku v tých šatách.

Až na jednu. A úplne sa podobala... Pretože to bola Eleonor z toho nášho príbehu v uvítacích šatoch. Bledomodrá zvonová sukňa. Tmavomodrý korzet s mašľou farby sukne. A na stránku vedľa nakreslil aj účes zo zadu. Rozpustené vlasy a veľký kvet z nich. Páni. Všímala som si každý detail. Každá časť bola krásna. Neskutočné.

Do očí sa mi hrnuli slzy. Niečo malé? Je to väčšie ako malé. Koľko času tomu venoval? Aby to spravil pre mňa! Ako dlho premýšľal nad tým, čo spraví, aby ma prekvapil a potešil? A ešte to nie je všetko! Ohúrilo ma to viac ako si myslí. Musela som si vyfúkať nos, aby som mohla pokračovať ďalej. A nadýchla som sa.

Náš intrák. Ale bolo tam jedno otvorené okno a v tom okne na parapete ja, ako si čítam. To muselo byť niekedy na začiatku roku alebo ešte pred tým. Na knihu som nedovidela, takže som nevedela posúdiť, kedy presne to bolo.

Ešte tu bola Jenny ako poslušne sedí a necháva sa odfotiť, jej oko. Muddle ako sa váľa na zemi, ako je osedlaný, ale zachytené je len sedlo. Študenti na chodbách, aj na intráku. Ako niekto telefonuje a má plné ruky vecí. V jednej smeti, v druhej taška, ktorú chce dať do auta a telefón na ramene. Alebo náš jeden spolužiak, ktorý sedí kus vedľa neho na kreatívnom písaní, pod lavicou s niekým textuje. Už sme ho párkrát ohovárali tak preto. Podarilo sa mu odfotiť osamelého vtáčika úplne na vrchole stromu na tenučkej vetvičke.

A posledná som bola ja. Živá fotená, usmievavá v Lariných šatoch a bosá.