Jeho Posledná hra

23. I'm thinking you're still mine

-The Vamps,Paper heart

Začala som sa dávať dokopy. Stačil na to len čas a nejaké to cvičenie, ktoré bolo vždy dobré proti stresu a zlej nálade. Ale stále to nie je ono. Stále sa cítim prázdne. Nie je to jednoduché, keď ho občas zazriem na chodbe. Či keď sa rozpráva s profesorom alebo s chalanmi alebo je sám. Alebo je neuveriteľne blízko mojej skrinky. Čo do pekla? Práve do nej vhodil malý papierik, chvíľu sa na to miesto pozeral a... rýchlo som sa uhla za stenu, aby ma nezbadal. Zložila som si tašku, aby som pošmátrala telefón. Aby som zistila, koľko je hodín a aby som predstierala, že som nič nevidela, ak by ma náhodou uvidel. Počkala som minútu a podišla som k svojej skrinke. Ruka sa mi triasla, keď som odomykala zámok. Chytila som papierik a prečítala: „Niekedy sa musia dvaja ľudia rozísť, aby si uvedomili, že sa musia dať opäť dokopy." - Colleen Hoover.

Do pekla! Doriti! Všetko! Vedela som, že to bol on! Tak veľmi som to tušila. Zrazu som pociťovala všetko dokopy. Radosť, hnev, výčitky...

Radosť, že sa stále snaží a že sa to na nás parádne hodí. Že vie o mojej obľúbenej spisovateľke. Hnev, že sa stále snaží a zároveň aj na seba, že som to tak hlúpo skončila. Nemal by to robiť. Mal mi dať priestor na zoskupenie myšlienok. Ale on si stále myslí, že som jeho a že sa vrátim.

Výčitky, že som to vôbec skončila. Keď on už toho toľko urobil a ja sa len odťahujem. A mám pochybnosti, či som urobila dobre. Chýba mi. Chýbajú mi jeho blbé vtipy, jeho úsmev a smiech, jeho hlas... Ale bojím sa.

Zatvorila som oči, aby som podporila slzy v páde a vydýchla som. Dnes to tu nezvládnem. Nemôžem tu byť. Potrebujem vypnúť. Aj tak nemáme labáky ani skúšky. V rýchlosti som zamkla skrinku aj tašku a rýchlym krokom som sa vyparila zo školy.

V prvom rade som si išla kúpiť veľkú tabuľku čokolády. A zajedať zúfalosť pri poriadne dlhej prechádzke po meste.

Fajn. Rozhodla som sa, že to poviem Stephanie. Ale najskôr sa musím vyspať. A poplakať si. Teda neviem. Možno nebudem. Ja len, že to teraz držím už tri hodiny. A sedím v mestskej doprave, kde to nie je zrovna príjemné. Ale bola mi už zima. V predu sú nejakí počernejší obyvatelia, ktorí po sebe kričia a kvôli nim je potichu celý bus. Až sa ozvala staršia dáma v uličke vedľa mňa: „Tak to musí byť veľká depka." Pozrela som na ňu. Ukazovala na tú čokoládu v mojej ruke.

„Ani si neviete predstaviť, aká veľká je naozaj." Prišlo mi vtipné, ako som sa dokázala nad tým pousmiať, keď som to hovorila.

„Chlapec?"

„Hm. Aj škola... Ale hej, hlavne chlapec. Dáte si?" Ponúkla som ju a ona si opatrne odlomila jeden riadok a poďakovala. „Neboj sa. Všetko sa vyrieši. A nakoniec bude všetko tak, ako má byť."

„Dúfam," vzdychla som si, „Pretože vôbec neviem, ako chcem, aby to bolo."

Prišla som na izbu, zhodila som tašku, v rýchlosti blesku som sa prezliekla a ľahla som si do postele. Srdce mi chvíľu búchalo tak som išla na net, ale nič som sa nedozvedela. Ale trochu som sa upokojila a zaľahla som. Zakryla som sa až po uši a tie isté myšlienky sa vrátili. Stále dookola. Až pokým som nezadriemala a stratila som pojem o priestore.

„Tara?" skríkla po mne spolubývajúca. Síce videla, že spím, vôbec ju to netankovalo. Mne to až tak nevadilo, lebo som niečo naspala. Horko-ťažko som sa pozviechala a sadla som si a unavene som sa na ňu pozrela.

„Môžeš mi povedať, kde si celý deň a prečo mi neodpovedáš na správy a telefonáty?" Stále po mne kričala, počula som v jej hlase strach, ale aj hnev. Zatvárila som sa nechápavo a potom som pošmátrala po telefóne v taške. „Ou." Tri zmeškané hovory a jedna správa. A druhá od Toma. Prekvapilo ma, že aj napriek tomu, ako som sa chovala sa stále o mňa bojí.

„Ou? To je všetko?"

„Môžeš sa upokojiť? Prečo z toho robíš takú vedu? Som dospelá, viem sa o seba postarať!"

„Viem," povedala tichšie. „Ale chováš sa divne, tak sa bojím."

Obzrela som sa po čokoláde, pretrela som si oči a ponúkla som jej. „Musíme sa porozprávať." Zdvihla obočie, sadla si a odlomila si. „Pamätáš sa na tú noc, keď mi zvonil telefón?"

„Jasné, že hej. Bolo to nečakané a... od tej doby si divná."

„Volal mi Jenkins." S nádychom sa mi zatriasol hlas. „Že mi musí niečo povedať a že stojí pred intrákom. Tak som išla. A povedal mi, čo sa stalo medzi vami cez vianočné prázdniny... Chcem vedieť tvoju časť."

„On ti to vážne povedal?" Jej výraz neprestával byť prekvapený. Prikývla som. „No. Fajn. Hm, nebola to jeho vina. Obaja sme boli opití. Ja viac, lebo som sa so Stevenom pohádala, tak som to chcela zapiť. A bol tam on, začali sme sa rozprávať... o tom, čo sa stalo. Bola to párty, bol tam hluk, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na nejaké tichšie miesto."

Privrela som oči, lebo som vedela, že sa to naozaj stalo a že to bolí. Ťažko sa to počúvalo. „Rozprávali sme sa o hlbších veciach až... som sa k nemu priblížila a už to išlo. Len... Mala by si vedieť, že keď už bol na vrchole, oslovil ma tvojím menom."

„Prosím?" Vytreštila som oči. A spomenula som si, ako mi vtedy odpovedal na otázku: „Na všetko sa dá odpovedať áno." Predstavoval si mňa.

„Nehnevala som sa. Teda, najskôr áno, ale potom som nemohla. Nemohla som si to tak pripúšťať, pretože nepatrí mne, ale tebe."

Neviem, prečo sa ľuďom nepáči, keď sa o nich hovorí, že niekomu patria. Áno, nikto nie je majetok, s ktorým si ten druhý môže robiť, čo chce. Ale v takomto prípade je to skôr, že sme stvorení jeden pre druhého. A neexistuje na svete už nikto iný. A takéto vlastníctvo sa mi páči. Páči sa mi, že ma považuje za svoju už tak dlho a ešte stále.

Prehrabla som si vlasy, pretrela oči aj celú tvár a nechala som ich vo vlasoch.

„Nič to neznamenalo. Bolo to len rozptýlenie..."

„To chápem. Ale hnevám sa. Možno by som nemala, pretože sme spolu nič nemali a neviem, čo chcem a čo mám robiť. Pretože to bolí. Sakra."

„Viem," povedala potichu a natiahla sa, aby ma chytila za koleno, že ju to mrzí. „Naozaj ma to mrzí. Ani nevieš, ako som sa hanbila, keď si sa vrátila. Ale ty na tom tiež nie si bohvieako."

„A čuduješ sa?" Zdvihla ruky na obranu. „Na začiatku roku mi začal niekto dávať do skrinky odkazy. Také citáty, motivačné. Dneska som zistila, že to robil on. Mala som to tušenie, že to bol on, ale chcela som, aby to zostalo tajomné..." Natiahla som sa na stolík, aby som jej podala ten lístoček.

„Páni. Máš ich všetky?" opýtala sa s nadšením.

„Jasné, že ich mám! Neviem, či mu mám povedať, že to viem, lebo s tým možno prestane. Je mi strašne za to, ako som sa k nemu občas chovala. Keď on sa vždy tak snažil... Je to moja vina. Lebo som tvrdohlavá a bojím sa, že to bude stále robiť. Lebo zakaždým sa nájde niekto, kto by ho uspokojil..."

„Je v poriadku, že sa bojíš. Nechaj si to prejsť hlavou tak dlho, koľko potrebuješ. Čo sa má stať sa stane. Možno to nebude tento rok, možno až na ten ďalší. Ale verím, že sa to stane."

Usmiala som sa na ňu smutne.

„Sme teraz už v pohode?" spýtala sa neisto.

„Asi hej."