Jeho Posledná hra

24. Distraction

-Jake Miller

Sebastian:

Ležím na chrbte vedľa jej nahého tela prikrytého mojou perinou. Nie som si istý, či spí alebo sa cíti rovnako zahanbene ako ja. Pozerám na strop, von oknami, všade len nie na ňu. Volá sa Linda. Celkom milá, pekný smiech a jamky v lícach, keď sa usmieva. Blondína ako Tara, ale vlasy sa jej ťahali až po zadok. Nie až taký pekný, ako ho má Tara. Nie taký pekný úsmev ani smiech.

Ľahla si bokom, aby sa na mňa mohla pozrieť a povedať: „To nič, Sebi. Stáva sa to."

Nikto ma tak nevolá. Nechal som ju len preto, že by to dlho netrvalo. Celé toto... Úplný nezmysel.

„Mne sa to nestáva," nepripúšťal som si to. Prišlo mi to čudné. Ešte sa mi nestalo, že by ma nejaká nevzrušila. A celkovo sa mi to zdalo, že „veď to sa nedá." Očividne sa to dá. A deptá ma to. Teda možno ani nie, lebo aspoň nič nebolo. Ani nebude. Už si prídem odporný sám sebe.

Posadil som sa, obliekol som si trenky a vyšiel z izby do tréningového kútika, aby som si párkrát udrel. Pokým tam ešte leží a nevidí ma. Potom som ostal stáť a hľadel som von oknom. Šúchal som si doudierané kĺby. A vtedy som za sebou počul jej kroky. Pristúpila až ku mne. Objala ma zo zadu tak, aby som pocítil jej prsia na chrbte. Ale takým zvodným štýlom, že ma najskôr jemne chytila na bruchu a prešla na prsia. „Vráť sa do postele. Mohli by sme to skúsiť znova. A nejako to vyriešiť."

Cítim sa príliš ochromený na to, aby som mohol znova myslieť na ňu a pomilovať ju, ako by to chcela. Bola príliš naivná, že si myslela, že môže byť ona tá jediná.

Zatvoril som oči a vydýchol. Prečo sa snaží, keď vie, že nemá šancu? Dúfa, že ma presvedčí? Nechápe, ako trápne sa cítim? Že potrebujem byť sám?

Doriti. Celé dni trávim sám. Som s Jenny alebo v práci a nikoho si k sebe nepripúšťam. Musím sa posunúť od knižiek a maľovania. Musím sa porozprávať s chalanmi a začneme skúšať nové melódie pre tie nové texty. Samozrejme, že tie texty najskôr preberieme, či to chcú nejako upraviť...

„Mala by si odísť." Vstúpila do mňa nová nádej. Pocítil som ako vo mne začala prúdiť energia, radosť, že začnem niečo robiť. Hoci som toho urobil už dosť, teraz nastáva druhá fáza. Teraz sa to začne vyvíjať a rodiť.

„Choď sa obliecť a odíď. Po prípade si môžeš všimnúť veci okolo seba." Pomaly ma púšťala a ja som sa mohol normálne nadýchnuť. Opadla zo mňa ťažoba. Už som sa necítil ako v klietke. Ani som sa nepohol. Nechcel som ju vidieť. Netrápilo ma jej sklamanie. Chcel som, aby videla, že moje srdce patrí dávno inej.

Po celej obývačke bol neporiadok. Na zemi som nechal plachtu, aby som nemusel každú chvíľu umývať plávačku od farby. Mal som tam aspoň tri stojany s plátnami. Mnohé plátna som nechal sušiť len tak na zemi alebo boli opreté o stenu. Na gauči bola kopa papierov, mierne rozhádzaná.

„Páni," povedala ohromene z pravej strany odo mňa.

„Len," zarazil som sa a otočil k nej. „Nehovor o tomto nikomu." Ukázal som na plátna. „Na zvyšku mi nezáleží. Len... toto nie. To bude prekvapenie."

„Prečo nechceš, aby to vedela teraz?"

Pohľadom na jej nahé telo som necítil nič. Žiadnu chuť, iba odpor. Akoby som bol „prejedený" sladkosťami alebo akýmkoľvek jedlom.

Opäť som sa otočil a snažil som sa vymazať ten obraz z mojej hlavy. „Ona to vie." Teda myslím. Vie, že maľujem, len nevie čo.

Tara: