The Lost Child

4. časť - vlámanie

Slová brata ju ohromili. Bola v šoku - stále je, ale snaží sa na to hľadieť ako tá rozumná staršia sestra - je staršia asi o päť sekúnd a nedá si na to dopustiť.

Teraz sa tým, ale nezaoberá. Má horšie starosti. Pán Hudges ich vysťahoval.

Potrvrdil ich najhoršie obavy, mamu naozaj uniesli a dom im zabalil. Ide totižto o miesto činu. Amanda pochybuje o svojej kariére kriminalistky - ako vážne? Kam majú ísť? Lenže o to sa vyšetrovateľ nezaujíma. V dome ich nechce. Vraj to bude trvať len niekoľko dní, dokiaľ pozbierajú potrebné informácie a dôkazy.

Preto sa zbalili, vyškrábali pán sto dolároviek a odišli - Killian musel rozbiť svoje ružové prasiatko. Šetril si na gitaru, nejakú lacnú, najlepšie z ebay-u. Ako malý hral na gitare, no potom, raz v zime, išiel spolu s kamarátom pred hodinou gitary na zasnežený kopec, a namiesto sánok použili kryt z nástroja. Gitara sa zlomila - presne tak ako aj jeho sny.

Stále však sníva, že sa naučí hrať na gitare, zoberú ho do nejakej kapely a on vypadne z Oregonu.

,,Izba pre dvoch," povie Killian recepčnému za pultom. S nezáujmom sa na nich otočí a zívne si. Amanda prevráti oči - dnešná doba.

,,Na koľko dní?" opýta sa a premeriava si ich pohľadom. Vyzerá na tridsať, svaly ako pepek námorník - v skutočnosti tak naozaj vypadá.

,,Ešte nevieme," riekne Killian a prižmúri oči. Za malú sumu dolárov nemôžu čakať slušnú obsluhu - a slušný prístup. Ľudia musia byť dobre vychovaný - tento týpek však očividne svoju výchovu zjedol - spolu s ďalšími vecami.

Na Google maps našli v okolí ich domu Budget Motel, ktorý ich vyšiel na noc približne osemdesiat dolárov, nehorázna cena!

Izbu majú na prvom poschodí, číslo 3 - nemajú z toho miesta dobrý pocit. Mama ich za osemnásť rokov naučila nedôvere a paranoi - a to riadne. Preto sa rozhliadajú a hľadajú čokoľvek, čo by im umožnilo zdrhnúť na kilometre ďaleko. Žiadne čokoľvek však nenašli.

Vojdú do izby.

Prvé ich zaujme výhľad. Výhľad na protiľahľú budovu - taktiež dajaký ošarpaný motel - jeho názov bol taký zošúchaný, že ho ani nevedeli prečítať - nie, žeby na tom záležalo.

Izba bola malá, no praktická.

Cez malú predsieň sa dostanú do malej izby, prirodzene. Dve jedno-lôžkové postele zaberajú takmer celý priestor. Postele od seba oddeľuje malý drevený nočný stolík. V rohu izby postáva stará drevená skriňa - s doby pred Kristom.

Do očí ihneď bijú vzorované tapety, modro-červené, nie je to Amandil štýl, ale nejako divne sa jej páčia - možno to neskôr zahrnie
do blogu. Dlážka je pokrytá hnedým kobercom.

Killian sa hodí na posteľ, ktorá pod jeho váhou protestne zafuní v štýle: don't broke me, u fat rat! A vzdychne si. Ak by stál čo i len o sekundu viac, porazilo by ho.

,,Vieš sestrička, mám pocit akoby sme po prvý raz vypadli z domu," povie Killian. Amanda si fotí tapetu, nevie sa jej nabažiť, zatiaľ čo Killian hľadí na biely strop. Tancujú po ňom svetelné čmuhy vďaka ostrému žiareniu slnka vonku.

,,Možno je to preto, lebo sme naozaj prvýkrát vypadli z domu," prehovorí pobavene Amanda. Tapetu má odfotenú, mobil pohodí na posteľ a prejde k otrasnej drevenej skrini - ani jej nevkusná mama by o ňu zrakom nezavadila.

Otvorí ju, vyletí z nej spŕška prachu a tak ju ihneď zabuchne - veci si nechá v športovej taške. Čo sa týka v tomto smere Killiana - oblečenie by si nikdy neviložil, (ani len z práčky, je to veľmi otravné).