The Lost Child

7. časť - Hudges neexistuje

Týždeň uplynul ako voda a oni stále trčia v moteli. Denno-denne prežívajú na jedlách z fast foodu a tlačia sa v malej izbe. Peniaze sa rýchlo míňajú a oni potrebujú viac a viac. Školu zanedbávajú, no momentálne to nie je problém storočia. Ak chcú fungovať aj naďalej, potrebujú peniaze. Presne povedané, potrebujú prácu.

Killian nastúpil do Natural Grocers, teda potravín so zdravou stravou, kde ho s radosťou zamestnali hneď po tom ako zistili, že vie rozoznať Alijašské čučoriedky od tých obyčajných. Vážne, kto medzi nimi vidí vôbec nejaký rozdiel?

Prácou je unesený, miluje radiť ľuďom a tváriť sa, že je ten dôležitý.

Amanda schytala to najhoršie z najhoršieho. Jej najhoršiu nočnú moru.

,,Vitajte v McDonalds, čo si želáte?" Namiesto nacvičenej vety a falošným úsmevom by radšej povedala: Nejedze toľko sračiek! Viete vôbec čo to obsahuje? No namiesto toho čuší a blokuje cheesburgery.

Teraz sú obaja doma, je víkend a oni nepracujú. Amanda si lakuje nechty a Killian sa snaží vybaviť im schôdzu s pánom Hudgesom. Vyšetrovateľ sa im už týždeň neozýva a nezdvíha ich - jeho - telefonáty. Bojí sa, že našiel niečo hrozné alebo práve vôbec nič. Nevie čo z toho by bolo horšie.

Každopádne, píše mu e-malily, volá mu; bez žiadnej odozvy. Akoby sa pán Hudges vyparil z povrchu zemského.

Preto sa rozhodne konať.

Otvorí strýčka Googla a vyhľadá - jednoducho - Hudges Roy a čaká, že nájde adresu, čokoľvek. Jediné čo mu vyhľadávač poskytne je chlapík z orchestra, ktorého meno je, zhodou okolností, Hudges Roy, ale ten zomrel pred siedmimi rokmi. O detektívovi ani stopy.

Zvláštne, pomyslí si.

O hodinu na to stojí pred policajnou stanicou.

Vybaví si moment, keď tu stál po prvýkrát so svojou sestrou po boku. Vošli dovnútra a on oslovil mladú recepčnú, nemohla mať viac ako dvadsať rokov. Bolo mu vtedy na vracanie.

Vojde dovnútra.

Policajná aura mu vrazí facku do tváre. Prechádza po chodbách a obzerá sa po kanceláriách ktoré ho obklopujú z každej strany. Etymológia, Daktyloskopia, Kriminológia...

Strasie ho. Mal si zobrať sestru ako morálnu podporu.

Dôjde na koniec chodby. Recepcia.

Vďaka ti milostivý, všemohúci čo ochrannú ruku na nás dvíhaš-

,,Dobrý deň, ako Vám môžem pomôcť?" spýta sa postaršia žena a prísne na neho zazrie. Potia sa mu dlane, ale komu by sa nepotili?

-nedopusť, aby sa stalo čokoľvek zlé-

,,Hľadám detektíva Hudgesa," povie namiesto pozdravu.

-a nežiadúce, prosím o úplnú spravodlivosť.

Žena zdvihne obočie akoby ju nebodaj urazil. Pozerá sa na neho zvrchu aj keď sedí na kancelárskej stoličke a on sa nad ňou skláňa. Zodvihne telefón, priloží si ho k uchu a niečo povie. Killian nevníma, je opäť úplne mimo.

Potom začuje: ,,Asi si sa pomýlil chlapče, nijaký detektív Hudges tu nepracuje."

Amen.

,,Prosím?!" Srdce mu vynechá úder. Musí to byť žart. ,,Bol som tu pred týždňom so sestrou ohlásiť zmiznutie. Poslali ma za Royom Hudgesom - špecialistom na únosy. Náš prípad vyšetruje od toho dňa." Snaží sa presvedčiť ženu za pultom, no hľadí na neho ako na blázna. Presne tak si aj pripadá.

,,Môžem sa pozrieť do záznamov," zahlási, keď vidí jeho frustrovaný pohľad. Vytiahne zošit zo zásuvky pod stolom. ,,Meno?"

,,Killian Tenneson."

Začne listovať. Podľa toho ako sa nakláňa, aby videl, zistí, že stanica nemá až tak veľa návštev v uplynulých týždňov. Odvráti pohľad a radšej sa sústredí na okolie. Dnes je tu celkom rušno. Policajti behajú z kávami z jednej pracovne do druhej, nesú zložky a niektorý odchádzajú na obed.

,,Je mi ľúto," upozorní na seba recepčná. Neznie však ľútostivo, skôr je nasrdená, že tam oxiduje a strieľa si z nej. Dnešná mládež.

,,Ste si istá?" nedá sa. ,,Keď som tu bol, bola tu iná recepčná, mladá žena s hnedými vlasmi, môžete sa spýtať jej?"

,,Neviem čo si myslíš, že robíš, ale vec, že si zo mňa nebudeš uťahovať. Pracujem tu dvadsať rokov, žiadna iná recepčná tu nie je. Teraz láskavo odíď, lebo zavolám strážnika."

Killian zvesí hlavu a odchádza.

***

Blúdi nočnými ulicami Portlandu. Je tuhá noc; lampy osvetľujú okolie. Netuší ako ďaleko sa zatúlal od domova - aj keď už vlastne žiadny domov nemá. Opäť mu zavibruje smartfón. Sestra mu volá už hádam tridsiaty raz, no neobťažuje sa to zdvihnúť. Musí byť vyľakaná, keď sa neukázal na moteli od obeda.

Prechádza okolo veľkého nápisu na stene: Keep Portland Weird. Zarazí sa. Ako malý tu bol s mamou a sestrou, vie, že je to dosť ďaleko od ich štvrte.

Pozrie koľko je hodín. 03:20. Amanda ho zabije ak sa rozhodne vrátiť sa. Zaváha, no predsa sa otočí a vydá sa naspäť. Nemá cenu naštvať ju ešte viac, aj tak si to vypije.

V mysli sa mu zjaví opäť policajná stanica. Hudges Roy - očividne neexistuje; jeho mama - asi navždy stratená. Nechápe ako sa to mohlo takto zvrtnúť. Ak to povie Amande zblázni sa.

Možno by mal zájsť do ich domu a prespať tam. Nechce vyvolať scénu v moteli. Nemá na to náladu ani nervy.

***

Konečne dôjde k ich rodinnému domu. Necíti však, že je to jeho domov. Je to jednoducho dom, v ktorom vyrastal. Toť vše. Chvíľu naňho hľadí, potom sa rozhodne ísť dnu.

Kľúče sú pod kochlíkom - je pozoruhodné, že sa im tam ešte nikto nevlámal. Odomkne si dvere a vstúpi dnu. Je tam tma ako v rohu, preto zašmátra rukami po stene a po chvíli nájde vypínač. Predsieňou sa rozleje svetlo.

Ako sa tak pozerá, nič sa nezmenilo - až na hrubú vrstvu prachu. Vyzuje sa aj keď nemusí - jeho mama je predsa nezvestná, a mieri hore schodmi, smer jeho izba. Pripadá mu ako večnosť čo tu bol naposledy. Keď bol ich život ako-tak normálny.

Neunúva sa ani prezliecť, ľahne do postele a v momente zaspí.

I know. Príliš krátka kapitola. :):
Ale na druhú stranu, už je 1. December
:D