The Lost Child

12. časť - nič nie je nemožné

,,Mama?!"

Dvojčatá sa rozbehnú do zatvoreného náručia ich drahej pohrešovanej matky. Zmenila sa, vlasy má kratšie a vyžaruje z nej energia akú u nej ešte nespatrili. Dlho sa však nevideli, preto je jasné, že vyzerá inak.

Skočia jej okolo okrku a zosypú ju množstvom otázok.

Cora ich však od seba odtiahne a spýtavo na nich pozrie.

,,Kto ste?"

A súrodenci sa rozpadnú na milión kúskov spolu s ich krehkými srdiečkami. Od mami také slová zabolia.

,,Žeby tvoje deti?" hraje spolu s ňou Amanda. Cora sa však aj naďalej tvári, že nerozumie a to ich doháňa do šialenstva. Je vôbec legálne aby sa matka tvárila, že nepozná svoje deti?

,,Mami?" stráca trpezlivosť Killian. Niečo tam nehraje a on netuší čo. Stratila pamäť? Božechráň.

Vo dverách sa zjaví obrys ďalšej postavy. Vzhliadnu k nej a ústa otvoria dokorán. Hudges.

,,Ty si sa tu ťahala s ním?!" Amanda si rukou prikryje ústa a krúti nad mamou hlavou. Utiekla s Hudgesom? S tým posratým Hudgesom, ktorý vyšetroval jej únos?!

Amanda sa rozháňa, že mu jednu vlepí, ale brat ju predbehne. Vedela, že to má v sebe.

,,Ste moje deti," povie naraz Cora. Hudges akoby si ani nevšimol, že mu na tvári pristála tvrdá facka.

Obaja si úľavne vydýchnu - naozaj ide o nejaký žart...

,,Poďte ďalej."

***

Ako malí museli povinne, raz za pol roka, vypiť pohár zeleného, nechutného a smradľavého špenátového smootie. Bývalo im priam na zvracanie - aspoň sa tak pred mamou tvárili - a riedka konzistencia pomixovanej grcky ich mátala v nočných morách.

Prečistí to orgamiznus, vravievala Cora a mala pravdu. Vždy sa cítili inak, no ťažko však povedať či v dobrom alebo zlom smere.

Keď boli starší - tínedžery - dbala na to obzvlášť. Majú vraj explózie hormónov a kadejaké iné sprostosti - nikdy ju nepočúvali čo sa týka takých vecí. Poslušne nápoj vypili, nastala exorcista a vualá, cítili sa, no - sviežo.

Lenže keď Cora zmizla, prepásli svoj polročný drink. Majú na to špeciálne vyhradené dni, dvakrát do roka, a aby im to vždy pripomínala majú to pripnuté na chladničke. Súrodenci sa to nejeden raz pokúšali zmeniť na neplatný dátum, taký ktorý už bol, aby sa tomu vyhli. Bez akéhokoľvek úspechu.

***

Trápne sa usadia do menšej obývačky ak sa to tak dá nazvať. Na stenách visia rôzne parohy ako sú jelenie či losie. Na drevenom stole je uložená priehľadná sklenná miska s množstvom ovocia - dokonca ani Killian nepozná všetky druhy, čož ho pochopiteľne zahanbí. V rohu miestnosti je drevený krb - čož je divné, nezborí? A záclony, také prekrásne akoby boli z jemnej pavučiny.

Mama, Hudges a podivná dievčina si posadajú naproti nim. Cítia sa ako na výsluchu, aj keď oni nie sú tí, ktorí sú obžalovaní.

Killian je nervózny, úzkosť mu opantala všetky mozgové bunky. Potí sa, je si toho vedomí a ruku by dal do ohňa za to, že to vedia aj oni.

Amanda je naopak zúrivá, ak by mohla - nemôže - vyskočila by na všetkých a pokúsala ich ako besný pes.

,,Pitie?" preruší ticho Hudges. Prečo je vždy prvá vec, ktorú sa ich opýta, keď sa po prvýkrát stretnú zrovna pitie? Je snáď alkoholik a nevie myslieť na nič iné?

Killian pokrúti hlavou. Je príliš napätý na to, aby sa napil, aj keď má v ústach snáď celú Saharu.

,,Vodu," povie triumfálne Amanda a tvári sa tak nad vecou ako to len ide.

Hudges prikývne a zvolá meno Crouch.

O chvíľu sa do obývačky dovalí malý mužíček so škaredou tvárou a farbou pleti ako bahnisko. Aj to z neho cítiť.

,,Slečna..."

,,Amanda."

,,...si prosí vodu."

Crouch sa otočí na Amandu a tej poskočí srdce. Nie je to žiaden mužíček, ale ozajstný škriatok so všetkým ako sa patrí. Nos má vyťahaný, plný bradavíc a uši veľké ako pneumatiky - to je síce trochu prehnané, ale čo už.

Amanda sťuchne do Killiana, no ten si Croucha nevšíma, namiesto toho hľadí na Coryne uši. Amanda tiež nasmeruje pohľad na ne.

Sú špicaté.

Škret odíde a Cora konečne prehovorí: ,,Všetko vám vysvetlím."

***

Mama im ako malým čítavala množstvo príbehov na dobrú noc. Obaja milovali dobrodružstvá, radi snívali na tým, čo by mohlo byť.

Rozprávala im o krajine obrov, ríši víl či lúke plnej malých škriatkov. S nadšením ju počúvali a uvažovali aké to tam musí byť.

Tečie voda naspiatok? Je obloha modrá? Počuť spev vtákov?

Odpoveď bola vždy rovnaká: nič nie je nemožné.

V ďalšej časti to príde ;D