The Lost Child

11. časť - len les a jeho zvuky

Krá, krá

,,ČO TO BOLO?!"

,,Vrana," odpovie Killian a musí nad sestrou pokrútiť hlavou. Nikdy snáď nebola v lese. Kráčajú hodiny, našťastie je stále denné svetlo a les je veľmi pokojný. Bohužiaľ zdá sa, že sa jeho mobil pokazil. Ukazuje mu rovnaký čas ako keď sa tam ocitli. Zistil však čosi zvláštne a to fakt, že mu vreckové hodinky od mami fungujú. Doma, v Piedmonte, mu nikdy nefungovali, stále mu ukazovalo čas štyri hodiny aj desať minút v noci. Teraz idú, možno to zapríčinil jeho pád - áno potkol sa a spadol.

,,Už nevládzem, kráčame snáď mesiace," fňukne jeho sestra a on začína byť jej frflaním nasratý. Tak rád by jej zalepil ústa lepiacou páskou - alebo sekundovým lepidlom. Neznáša, keď ženské fňukajú nad takými banálnymi vecami ako je chôdza.

,,Hm," riekne, aby povedal aspoň nejakú odpoveď.

,,A navyše je mi zima," nedá sa a stíska náhrdelník, ktorý jej visí na krku - nasadila si ho iba pred nedávnom. Má na sebe iba tenké legíny a modrú mikinu s nápisom Morning Coffee - Killiana upodozrieva, že ju tajne nosí, ale nemá mu to ako dosvedčiť.

Brat ju nepočúva, mysľou je niekde úplne inde. Typický chlap, keď príde na rad reč o problémoch, ktoré treba vyriešiť, nemá za potrebu sa apoň tváriť, že počúva, pomyslí si Amanda a vlečie sa ako mŕtvola.

Ak bol predtým Killian nasratý, teraz dovŕši tretí stupeň. Pozrie na sestru aby jej vynadal, ale hneď ako uvidí slzy stekajúce dole jej lícami má chuť sa prefackať. Bol na ňu odporný. Čo je to s ním? Áno niekedy jej robí napriek, ale mal ju rád - je to predsa jeho dvojča.

,,Prepáč," povie. ,,Môžme si odpočinúť, začína sa stmievať a nemá zmyseľ pokračovať v blúdení. Utáboríme sa." A Amanda celá šťastná a spokojná so svojím hereckým výkonom sadá na zem bez ohľadu na to, že je to vlhká hlina.

,,Tak...vieš založiť oheň?"

,,Uh." Killian sa poškriabe na hlave a netuší či má sestre klamať, alebo povedať pravdu. Nevedomosť trvá iba okamih. ,,Viem."

,,Skvelé."

Nemôže to byť až také ťažké, pomyslí si Killian, keď hľadá dve vetvičky či dva veľké kamene aby s nimi mohol vykresať iskru. Jednoducho bude o seba predmety otierať až dokým, vualá, nebude horieť pahreba, ktorú si vopred pripravil. Požiadal o to Amandu, ale tá vetvičky stavala ako karty.

Keď sa vráti, Amanda napoli spí, napoli bdlie.

Killian začne kresať oheň, no len čo dostane kŕč do ruky. Skúsi to ešte zopár ráz, bez akéhokoľvek úspechu. Tak to vypadá, že budú spať v chlade.

Lesom sa nečakane ozve neľudské zavíjanie čož ich oboch vystrelí na nohy. Zhrození sa na seba pozrú. Tak, spať nebudú vôbec.

,,Kill?" šepne Amanda a oči nespúšťa z miesta, od kiaľ išiel škrekot. Celá sa trasie a určite nie od zimy.

Killian stojí ako obarený. Môže odprisahať, že vlk to nie je. Apoň mu sestra nezistí, že nevie založiť oheň.

Započúvajú sa. O minútu či dve, ťažko povedať, sa ozve ďalšie zavíjanie, tentoraz oveľa bližšie. Súrodenci sa chytia za ruky a pripravujú sa na najhoršie.

A najhoršie aj príde.

Asi na pol kroka od Amandy praskne vetvička a to jej stačí. Začne šprintovať, bohom ďakuje za čas, keď chodila behávať; Killiana tiahne za sebou. Obaja pištia, kašlať im na hrdosť.

Uháňajú, nevädno kam, nevidia si ani popod nohy. Mysľou im krúži jediné: pridaj! pridaj! pridaj ty harpúna!

Dvojčatá si vymenia role. Killian tiahne Amandu, pretože jej nestačia sily. Preklína bohov, že nebehávala viac a navyše nezdravá strava z motela tomu moc nepridala.

Bežia cik-cakovo, aby zmiatli prenasledovateľa. Keď sa zastavia a rozhliadnu nikoho nespatria. Dostali sa na menšiu čistinku s občasnými stromami. Sú šťastím bez seba, že striasli stíhača. Síce funia ako staré kozy, ale zatiaľ ich to neprezradilo. Ťlapnú si.

Duo Tennesových vždy vyhráva.

,,Bu,"ozve sa im spoza chrbta.

,,ÁÁÁÁÁ," zvriesknú obaja a otočia sa aby videli na votrelca.

Pred nimi, skryté v tieni stromu, stojí dievča - dievčatko, a uškŕňa sa od ucha k uchu. V toľkej tme až tak nevidia, ale keďže sa dostali na miesto kde sú stromy redšie, hviezdy im umožňujú aspoň minimálne svetlo. Bohužiaľ, dievča sa im neukáže.

Panebože, pomyslí si zhrozená Amanda. Prečo som pozerala Anabelle?

,,Ty- to ty si nás naháňala?" dostane zo seba Killian, akú-takú súvislú vetu. Vyzerá zmätený, no iba Amanda vie, že to pred nimi je An-

,,Áno," odpovie dievča a so sprisahaneckým pohľadom sa pozrie na Amandu. Tá na chvíľu zamrie, ale iba na malý okamih. ,,Bolo zábavné sledovať vaše zadky ako uháňajú - samy nevädno kam." A opäť sa uškrnie.

Killiana to zmätie ešte väčšmi, no pokračuje v role strarostlivého mladíka ktorý našiel zatúlané mača. ,,Vieš kde máš rodičov? Stratila si sa?"

,,Ja?" Teraz vyzerá prekvapene ona. ,,To vy ste sa ocitli, mimo rodnej zeme, je tak?"

A súrodenci, možno na hlavu padnutí, možno nie iba kývnu na súhlas. Čo k tomu povedať? Tá malá rozpráva ako zámožný šľachtic a ony ako duo žobrákov.

,,Poďte," povie bez toho aby sa čo i len otočila a skontrolovala či ju nasledujú. A ony ju nasledujú lebo nemajú kam inam ísť.

Kráčajú, buď do pasce alebo spásy. Snažia sa zapamätať si cestu, ale každý strom vypadá rovnako.

,,Povieš nám aspoň svoje meno?" No dievča mlčí ako hrob. Amanda prižmúri oči - Anabelle.

Dôjdu na okraj lesa a keď z neho vystúpia uzrú nie len zelené vlasy a modrú pokožku dievčiny, ale aj veľké rozprávkové sídlo. Je veľké asi ako malý palác,obklopený kvetami ako sú nezábudky. Okná nie sú zo skla, vyzerajú akoby boli z najsvetlejšej hmly. Dvere nemajú kľučku, zvláštne, a steny sídla sú z lesklých kameňov.

Zastanú, no dievča pokračuje ďalej až do domu. Zastaví na prahu dverí, niečo si zašomre a dvere sa otvoria.

Obaja sú zmätení ako chameleón v skittles.

Netušia kam sa to dostali, kde sú a prečo má to dievča modrú pokožku. Môže to byť nejaká choroba?

Ale keď sa na prahu dverí objaví známa osoba, niečím nadprirodzená, oboma prejde triaška. O tomto okamihu snívali nejednu noc a teraz sa to deje.

,,Mama!?"

Už asi tušíte kde sú... ;D a konečne sa "našla" Cora 🙈