The Lost Child

2. časť - Boh: ,,Buď svetlo!"

Prebehne po North Vancouver Avenue okolo Jefferson High School kde sa otočí a beží naspäť. Killian volal.

Keď dobehne pred ich dom, myslí, že dušu vypustí. Behať chodí iba priebežne, aby na telesnej neskolabovala. Nemá rada šport, ale to neznamená, že by jej nejako nešiel.

Rozopne si gombík na bunde a vytiahne obsah vačku, aby si mohla odomknúť. Už je čas večere a po behu je taká hladná, že cestou doslova hltala vlastné sliny. Bohužiaľ, večera sa nekoná.

Kľúč strčí do zámku, keď jej z ruky čosi vypadne a s cinknutím spadne na zem. Prekvapene sa nadýchne.

Na zemi leží prekrásny modrý náhrdelník. Nemá čas obdivovať ho. Strčí ho naspäť do vrecka na bunde.

Killian stojí vo dverách, otvoril, keď počul štrngot kľúčov. Amanda je spotená, zapácha na sto honov a vlasy sa jej lepia na čelo.

,,Čo sa dočerta udialo?"

Killian jej všetko dopodrobna vyrozpráva, pre istotu nevynechá ani jeden detail - ona je tá, ktorá pozerá Hawai 5.o. Ukáže jej aj izbu.

Dorozpráva, nastane ticho. Každý uvažuje čo urobiť, či to nie je nejaký nepodarený vtip ich mami, ktorá znovu čítala rodičovskú príručku a cítila sa na narodeninový žartík. Príde im to však príliš cez čiaru. Nie je taká trafená.

,,Musíme zavolať políciu," zahlási Killian, keď jeho sestra naďalej mlčí. V ruke kŕčovito zviera smartfón odkedy volal Amande.

,,Nie." A smartfón mu z ruky vytrhne. Killian na ňu prekvapene vyvalí oči. Zbláznila sa?

,,Počkáme. Stále to môže byt iba úbohý vtip. Nemôžeš hneď volať FBI kôli zmiznutiu. Musí prejsť dvadsaťštyri hodín. Dovtedy to nie je zmiznutie."

,,Tak máme dvadsaťštyri hodín na to, aby sme našili našu mamu."

***

,,Pán Richards, môžete nám povedať kde ste sa zdržiavali po poobedných hodinách?" spýta sa Amanda pána Richardsa - ich suseda. Je starší a trochu nahnuchlý, ale pamäť mu snáď ešte nevypovedala služby, - všetko ostatné pravdepodobne áno.

,,Nemáte na práci nič lepšie než oxidovať?" Zatváril sa otrávene - tváril sa s tak odkedy ho poznajú.

Killian tľoskne jazykom a niečo si zapíše do zošita z matematiky. Pán Richards nadvihne nechápavo obočie. Killian pokrúti hlavou, neschvál, a opäť niečo čarbe do zošita.

,,Vy ste tu ten čo kosí v nedeľu o siedmej ráno, hovorte," Amanda netrpezlivosťou horí. Ak nedostanú alibi ani od prvého suseda, môžu to rovno zabaliť. Prečo to v telke vždy funguje? Možno musia skúsiť inú metódu. Lepšiu, a potrebujú slnečné okuliare - s nimi alebo nič.

,,Tak a teraz vravte, čo ste robili medzi štvrtou a siedmou hodinou?!" zvrieskne na pani Kantovú a štýlovo pohodí okuliarmi. Je divné mať pod posteľou kufrík s vecami na vyšetrovanie? Nie. Pani Kantová sa strachom ošije. ,,Nie sme v materskej škole, nechcite aby som použila hrubé metódy!"

,,Moja sestra tým chce povedať, že by sme boli vašou spoluprácou nadmieru nadšený, prosím buďte ústretová." Usmeje sa na na ňu Killian. Vypočúvajú posledného svedka z ulice a porovnávajú spísané poznámky. Susede sa upokojí dych, ostane kľudná, Killian je dobrý chlapec, nechce mu zle, preto porozpráva kde sa v danom čase potuľovala. Vie, že jeho sestra je diablovo dielo, dcéra svojej matky. Poslušne vyrozpráva svoj životný príbeh.