The Lost Child

Epilóg

Amanda Tenneson, z férskej pokrvnej línie Rowovcov, kráča s vystretím chrbátom a s vysokými čiernymi lodičkami sa zabára do vlhkej hliny. V poslednom čase veľa pršalo, no jej to nebráni v nosení honosného oblečenia.

O stodvadsať tri metrov zastane - má to presne odpočítané - a sadne si na vlhký kameň. Dnes sa nemôže dlho zdržať. O chvíľu má začať liať a oni to aj tak pochopia - nemôže tam večne vysedávať hodiny.

Kiticu v ruke rozdelí na dve a položí ich na tvrdý kameň - hneď pred náhrobný kameň, aby každý okoloidúci vedel, že sú milovaný a nezabudnutý.

,,Mama, Kill," pozdraví ich a usmeje sa. Je rada, že mohla vybaviť hroby hneď vedľa seba a tak ani jeden z nich nikdy nebude osamelý.

,,Ako sa máte? Ja sa mám celkom fajn, no veľmi mi chýbate. Koľko to už je? Osemnásť mesiacov?" spýta sa, ale odpoveď dobre pozná. Odpočítava každý deň bez nich.

S Killianom strávila snáď každý okamih odkedy jej Cora oznámila o tých troch dňoch - samozrejme na toaletu ho nesprevádzala. A mala pravdu - o tri dni ich opustil.

A vtedy sa opustila aj Amanda. Cora jej bola jedinou oporou, jej matkou. Navždy jej bude vďačná za to, že im bola mamou, nikdy o nej nebude môcť inak premýšľať.

O týždeň na to si po ňu prišli féri. Ani tomuto sa nedalo nijako zabrániť. Hudges ich zradil, zapredal. Coru zabili a tým sa naplnilo aj proroctvo o zániku férskej ríše - nie úplne doslova, no pokrvná línia oficiálne zanikla.

Z toho dňa má iba tri spomienky: plač, smútok, strata.

Prišla o svoju poslednú rodinu.

,,Dnes som sa stavila v Natural Grocers - s majiteľmi sme pokecali o tom ako si vedel rozoznať Alijašské čučoriedky od tých obyčajných," zasmeje sa. ,,Neuveríš čo urobili. Na dverách máš vlastný portrét na tvoju počesť. Neboj sa, nedala som im žiadnu hroznú fotku. Možno."

V diaľke zahrmí a tým ju to upozorní na to, že jej čas sa kráti. Taktiež sa musí vrátiť do práce. Po niekoľkých mesiacoch sa prihlásila ako dobrovoľníčka na kampaň pre súrodenca, ktorý stratí svoje dvojča - každý týždeň tam prednáša a hovorí o Killianovi a jeho strate. Navždy bude mať v srdci prázdno, no aspoň o tom môže hovoriť s ľudmi, ktorí zažili to samé a vedieť, že nie je sama.

Neskôr jej tam ponúkli stálu prácu a ona ju s radosťou prijala. Teraz vedie skupinové terapie.

,,Zajtra zasa prídem," riekne, keď jej na líci pristane kvapka. Nerada by ešte aj zmokla.

,,Ľúbim vás," povie pred odchodom a inštinktívne sa dotkne náhrdelníka. Zistila na čo slúži - ukryje ju. Mala ho na sebe aj v ten deň, keď si féri prišli po Coru. Ju však nevideli - bola totižto v ľudskom svete. Mama myslela očividne na všetko.

Život je krásny. A síce prišla o rodinu spomienky na nich jej nikto nemôže vziať. Sprva si myslela, že to nedokáže, žiť bez nich, no pochopila, že toto by nechceli. Chceli by aby bola šťastná.

Ich duch je navždy po jej boku, a aj keď ich nevidí sú s ňou.

Sú súčasťou nej.

mrzí ma, že to takto skončilo, vážne. No tí, ktorí čítali aj Znamenitú vedia, že rada zabíjam hlavné postavy :(

Touto časťou som chcela povedať, že čokoľvek prežívate...bude to lepšie. Chce to iba čas a pevnú vôľu. Dôkazom toho je Amanda. Prišla o dvoch najbližších ľudí, no dnes sa dokáže usmiať.

Ďakujem všetkým za podporu, ste úžasní :)

Sofia x

PS: chystám sa vydať nový príbeh s názvom Obálka
PSS: prisahám, že v nej nikto nezomrie