Ráno bolo strašné. Cítila som bolesť na rukách a nohách. pozrela som sa na svoje telo a bolo celé z úbožené. Mala by som zachovať chladnú hlavu. Bolo by to celkom fájn, ale keď to sa nedá. Všade je samá krv. To sa McGonagallovej páčiť nebude. Čo sa to so mnou deje? Správam sa tak hlúpo. Som tak spychicky zle a ja si tu domýšľam že všetko je dobré. Ale nieje. Je 6 hodín ráno. Ešte je skoro. Rýchlo ujdem do sprchy a snažím sa vyyčistít zo seba všetkú tu krv. Pyžamo rýchlo zahodím. Také veci nechcem nosiť. V sprche som bola pol hodiny, pretože som mala na sebe toľko veľa krvy a nešlo to tak ľahko dole. Dala som si na seba obväzy pretože to tak veľmi bolelo na dotyk. Hneď jak som sa osprchovala dala som sa dokopy pretože som vyzerala ako mrtvola. Po15 minútach som bola celkom v dobrom stave. Obliekla som si tepláky a mikinu pretože bola sobotaa žiadna škola. Konečne aspoň troška oddychu. Vyšla som z kúpeľne a videla som že baby ešte spia. Bola to celkom dobrá sprvá pretože som mohla rýchlo upratať obliečky z postele. Toľko krvy som nikdy nevidela. Bol to strašný pohľad. Rýchlo som tie obliečky vyhodila a vymenila cítila som sa potom už oveľa lepšie. Mala som zajsť za Poppy viem ale keď ja nechcem mať väčšie problémy než teraz. Poslali by ma určite niekam kde ma dajú dokopy psychickyaj fyzicky. Ach jaj. Keď som pozrela na Hermionu závidela som jej to ženemá také starosti ako ja. Tak sladko mohla spať. Ah. Dobre dosť závidenia. Pobrala som sa dole na raňajky. Chodbyboli prázdne ako zvyčajne o takomto čase. Túlamsa po chodbách po kotrých nik nechodí, no až na jedneho blázna.
"Markét" povedal moje moje meno a usmial sa na mňa ako zvyčajne tým jeho neodolateľným úsmevom.
"Ahoj Fred" musela som mu ten úsmev opätovať.
"Čo ty tu takskoro?" musel ma predbehnúť?
"Presne to som sa ťa chcela ja opýtať" povedala som mu.
"Ale ja som sa spýtal prvý."
"Tak idem na raňajky a naokolo sa mi to páčilo viac. A teraz ja. Čo ty tu robíš?"
"Hmm.. no ja.." ešte dlho sa bude vykoktávať?
"Fred? Poď za mou." chytila som ho za ruku. Šli sme spolu do nejakej učebne ktorá sa nepoužíva. Sadli sme si vedľa seba na katerdu a objala som ho.
"To bolo za čo?" tak túto opázku som nečakala.
"Také kamarátske." čo je taký udivený?
"Si zlatá" nemyslím si ale nechám to tak.
"Tak Fred povedz mi čo sa deje. Viem nerozprávali sme sa, ale pri tebe mám pocit ako keby sme sa poznali roky. Si mi ako brat s ktorým som nebola v kontakte dosť dlho. Vidím na tebe ako sa trápiš."
"Ako brat? Vážne. To je od teba veľmi zlaté. Ale vieš že potom budeš mať ďalších ť bratov." ach jaj tak to som nedomyslela.
"No ja viem. Ale aspoň nebudem sama ako teraz." ah joo.
"Ty nikdy nebudeš sama." keď dopovedal dal mi pusu do vlasov. Správa sa presne ako môj brat.
"Urobíme to tak. Nemusíš mi povedať čo ti je, ale možeš mi povedať niečo o tebe a o tvojej rodine."
To znie celkom fajn."
Rozprávali sme sa celkom dlho. Raňajky sme zmeškali. To mi vôbec nevadí hlavne že som spoznala Freda takého aký naozaj je. Bolo úžasne počúvať ako rozpráva o svojom dvojčati Georgovi. Viem že ho má vešmi rád. Tak ako aj Rona, Ginny a všetkých ostatných. Je to úžasný pocit vedieť že sa máš komu vykecať.
"Tak ako chceš teraz mi už o tom možeš povedať."
"No ale keď ja neviem."
"Je to len na tebe. Ja ťa nechcem nútiť do toho."
"Dobre no. Páči sa mi jedno dievča, ale nechem jej povedať čo k nej cítim pretože všetko by sa skazilo. Boli by sme si ako vzduch. A to ja nechcem."
"Fredík.."
"Ty si ma nazvala Fredík?"
"Áno?"
"Tak teraz si ma nepraj" nestihol to ani dopovedať a začal ma štekliť.
"Fredík. Prestáň." smiala som sa jak o dušu, no ale ptm ma chyil za ruku a ja som potichu zaaukala. Pozrel na mňa.
"Čo je? Čo tam máš?" ouu asi si všimol môj výraz kd ma tam chytil.
"Nič" asi si všimol už aj obväz, pretože mi pomaly dvíhal rukáv.
"Markét? Čo to je?" uups som v kaši.
"Tak ja ti poviem pravdu"
Začala som mu rozprávať čo sa mi snívalo a povedala som mu že môj otec je Snape. Dôverujem mu. Viem že to nikomu nepovie. POvedala som mu aj to ako som sa ráno zobudila, ale vynechala som sprchovanie ako dlho som tam bola bo by to bolo trošku divné. Povedala som mu ako som sa cítila keď som sa zobudila úplne všetko. On sa iba na mňa pozrel objal ma veľmi jemne a dal pusu na čelo.
"Som rada že somt o mohla niekomu povedať. Dracovi to nemožem povedať pretože má pred sebou 3. úlohu a ešte nevie čo to bude. Bojím sa že ak mu to poviem naschvál sa na §u vykašle a bude stále so mnou a to ja nechcem. Chcem aby si užíval život. Asi to s ním skončím. Viem že má na lepšiu. Veľmi ho ľúbim a preto to asi urobím." celý časma tak pozorne počúval. Bola som vešmi rada že práve on ma počúva.
"Markét vieš že stojím na tvojej strane vždy a je jedno či urobíš dobré alebo zlé rozhodnutie." zlaťúh je.
"Takže Markét potom mi povedz ako sisa rozhodla ja idem za Georgom lebo ideme do Rokvilu. Tak sa maj" ešte raz ma objal a odišiel.
Bola som rada že sa s ním možem pozorprávať. Ale keď ja som sa od neho nedozvedela kto to je. Ou všetko som dokafrala. Navudúce keď sa stretnemesa ho to spýtam. Vôbec nemám chuť ísť do Rokvilu kde je veľa ľudí. Dnes nemám vôbec náladu sa z niekym prozprávať možno iba s Dracom, nie možno ale áno. Musím mu povedať čo je pre neho najdôležitejšie. Viem že iná možnosť nieje len ho nájsť a povedať mu že bude najlepšie kebysme aspoň raz konali správne a tým orchánili všetkých naokolo.
Takže máte tu novú časť. Tým že som horá som ju písala teraz a nie v noci ako furt. Som radaže čítate moj príbeh. Ale neviem či ho mám ďalejpísať. Nedostávam žiadne votes tak neviem si z toho vyvodiť nič. Ďakujem vám. :3
