Dračie srdce

27.kapitola

Cítim v hlave tlak , vidím obrazce . 2 ľudí bojujúcich proti drakom . Nevidím ich tváre no keď padli moje srdce sa rozbilo na milióny kúskov. A potom draci sa otočili ku mne , rozbehla som sa . Nechcú ma zastaviť , nechajú ma prebehnúť krajinou .

Samikna moja milovaná nič sa neboj teraz si síce zmätená no ničoho sa nemusíš báť. Si veľmi mocná , dokážeš čerpať moc zo svojich emócií a musíš sa krotiť aby ťa do seba nevtiahli . Musíš veriť svojmu srdcu . Lebo iba Pravda a Láska v sebe skrývajú tú pravú mágiu.

Zobudila som sa a cítila som chlad ktorý mi prenikal až do kostí. Spomenula som si že som vonku pre jaskyňou a ležím na zemi. V ruke som cítila chladný a ostrý predmet.Keď som sa posadila v ruke som mala kameň. Bol zo skla a mal tvar srdca. Osvietilo ma . Toto je dračie srdce. Neváhala som ani sekundu a vôbec som sa nepozastavila nad tým prečo ho mám v ruke a bežala som za chlapcami.

,,Chris , Lucas mám to ! Našla som ho ! Vstávajte ! No taaaak !" Kričala som na celú jaskyňu a veselo som skákala do výšky. Ani jeden ma s počiatku nevnímal no keď si uvedomili čo mám v ruke konečne sa prebrali .
,,Bože Sam kde si ho našla ?! Hladali sme ho tak dlho ! A prečo si vôbec taká studená?" Chŕlili na mňa otázky ako ja na nich pred chvíľou.
,,Našla som ho medzi skalami keď som sa bola prejsť . A vonku nebola až taká zima." Klamala som až sa hory zelenali . No niečo mi hovorilo že pre dobro nás všetkých im to nemám hovoriť. Kameň som dala Lucasovi , ktorý si ho dal do tašky aby ho nestratil.

A tak sme si v dobrej nálade založili oheň a najedli sme sa .
,,A čo budeme robiť teraz ?" Spýtala som sa a dúfala som že ma už nechajú ísť.
,,Samozrejme že teraz už môžeš ísť no radi by sme ťa odprevadili ako vďaku." Povedal Lucas veselo.
,,Nuž rada by som sa vrátila mezdi vlky čiže ak vám to nevadí mohli by ste ma odprevadiť až tam." Povedala som a veselo som vykročila na cestu.

Po pár hodinách chôdze lesom sme si dali pauzu a ja som sa vybrala cikať. Po mojej kríčkovej pauze som sa išla poprechádzať po lese a sadla som si na kameň. Po chvíľke za mnou prišiel Chris , myslela som si že ma ide zavolať naspäť no on si ku mne v tichosti prisadol. Chvíľku sme iba mlčky sedeli a sledovali stromi , potom som sa odhodlala prehovoriť.
,,Vieš , možno to tak nevyzerá no budeš mi chýbať . A samozrejme aj Lucas ale vieš ako to myslím jaaa chcela som iba povedať že mám ťa naozaj veľmi rada ." Povedala som a vzápetí som to ľutovala , asi som nemal hovoriť nič.
,,Už to dlhšie nevydržím." Povedal Chris , naklonil sa ku mne a pritiskol svoje pery na tie moje . Chvíľku sme sa bozkávali no potom sa odomňa odtiahol a oprel si čelo o to moje.
,,Aj ty mi budeš chýbať , no možno to takto bude lepšie . Vieš je ešte veľa vecí ktoré nevieš a bojím sa ako by si ich vzala. No nebudeme sa teraz rozptyľovať. Musíme si užiť čas ktorý máme a nebudeme sa rozptyľovať . Jasné?" Povedal a pohladil ma po tvári. ,,Už by sme mali ísť Lucas nás určite hľadá." Povedal Chris jemne a viedol ma za ruku až za Lucasom . Keď sme za ním prišli nepustil ma . Držal ma ešte pevnejšie a viedol ma dopredu . Nesťažovala som sa , dokonca som bola šťastná. Cítiť blízkosť po takom dlhom čase bolo príjemné.
Lucas nám nič nepovedal no cítila som že je naštvaný.
Celú cestu sme išli v tichosti. Chris sa na mňa usmieval a ja som si vychutnávala jeho blízkosť.
Večer sme založili oheň a ľahli sme si spať. Ja som si ľahla vedľa Chrisa no nemohla som zaspať. No keď ma objal a pritúlil sa ku mne bližšie hneď sa mi začali zatvárať oči. Posledná moja myšlienka pred spánkom bola že tentó deň bol až moc dobrý nato aby bol pravdivý .