Láska zo zastávky ❤️

36. KAPITOLA ,,To je ľahká otázka..."

Jemne som pootvorila dvere, až som sa zľakla, skriňa celá rozbitá, o stoličke ani nevravím, všade rozhádzané veci.
Otvorila som dvere dokorán a hneď si ma všimol. Ostal stáť ako stĺp.
,,To si ty!" Zakričal na mňa
,,Ja?"
,,Vypadni! Nechcem ťa tu! Nie teraz! Nechala si ma tak!"
,,Ale nebola to moja chyba." Povedala som ešte kľudne
,,Nie nebola?! A kto sa so mnou rozišiel!" Podišiel ku mne, až som cúvla dozadu.
,,Ja! A buď rada, že som tam prišla inak by sa vyspal s ňou! A ty by si sa so mnou nerozišiel?! Keby som ťa skoro podviedla?!"
,,No a?! A nie nerozišiel lebo na ťa milujem!"
,,No a! Takže tebe by bolo jedno keby si ma podviedol?!! Vieš čo vlastne hovoríš?! A ty si myslíš že ťa nemilujem?!"
,,To som tak nemyslel, ja," skočila som mu do reči.
,,Čo ty! Zasa si pil a zasa si mi ublížil! Ja viem, že som ti rozchom ublížila, ale myslíš, že mňa to nebolí, netrápi! Myslíš, že ťa nemilujem! Chýbaš mi!" Začala som plakať, slzy voľne stekali dole.
,,Vieš čo? Teraz nechcem je teba vidieť!"
Povedala som nahnevane a odišla s izby.
Bežala som po schodoch a išla von, lenže ma pani Jeon zastavila.
,,Bella, nechoď, prosím."
,,Pani Jeon, ja, čo som komu urobila? Ja neviem čo už mám robiť, snažím sa byť pri ňom dokonalá, spravila by som pre neho čokoľvek a on by ma možno podviedol a ani si nie je istý či ho milujem, hovorím mu to každý deň. Prečo ja?!"
Podlomili sa mi nohy a plakala som na zemi.
Pani Jeon si ku mne čupla a darovala mi objatie.
,,Ja viem aký je, keď si vypije tak sa správa hrozne, ale sama ho poznáš aký vo skutočnosti je. Miluješ ho stále?"
,,To je ľahká otázka, milujem ho cez jeho nedokonalosti, aj keď toto bolo cez čiaru, ale vypil toho veľmi veľa. Myslím, že vtedy každého alkohol zmení. A aký je, úžasný, starostlivý, milý, najlepší, dokonalý."
,,Áno, ale neospravedlňuje ho to aj tak, na to nezabúdaj."
,,Ostaneš ešte tu? Pôjdem sa s ním porozprávať a môžeš si to vypočuť, ale tak aby ťa nevidel." Dodala
V tom nás obidve myklo, opäť sme počuli buchot, ešte väčší.
,,Ostanem." Povedala som vážne
Zobrala ma za ruku a pustila na schodoch, sadla som si a počúvala a sledovala spoza rohu.
Dvere od schodiska sú asi tak dva metre.
Pani Jeon pootvorila dvere.
,,Jungkook?"
,,Mami. Zase som to pokazil, ja už neviem čo mám robiť."
Objali sa a Jungkookovi začala tiecť slza po tvári.
,,No poviem ti čo máš robiť, určite už nepi, keď už tak s mierou, nakričal si na ňu a povedal si, že by si ju možno podviedol a že si nie si istý či ťa miluje. Jungkook, Jungkook."
,,Tak ja neviem, ale ja už som triezvy."
,,Bodaj by nie keď ti povedala, že ťa nechce vidieť. Čudujem sa, že je ešte s tebou, ako sa to dá teda povedať. Ale láska je láska."
,,Ja som všetko pokazil, ona je to čo mi rozžiari úsmev na tvári, ten človek, ktorý ma upokojí a ja si myslím, že teraz som ju úplne stratil, ale ja ju nenechám len tak odísť."
,,Tak, nevychovala som ťa, aby si sa vzdával. A nie ste ani jeden dokonalý."
,,Však áno, myslíš, že ma má ešte rada?"
,,Ona ťa miluje aj cez nedokonalosti čo zahŕňa toto tvoje správanie, teraz to povedala. Bože ak ju necháš odísť, tak ťa zabijem Jungkook." Usmiala sa na neho.
,,Ja to nedokážem, musíte sa spolu porozprávať." Povedala Mrs. Jeon chtivo
,,Ona odišla."
,,Nie."
Vyšla som spoza rohu so strachom.
,,Nechám vás."
Zišla dole po schodoch a ja som vstúpila so strachom do izby a zavrela dvere.
Podišiel ku mne a pritlačil k stenu, ruky mal popri mojej hlave aby som nikam nešla.
,,Ja, prepáč, nemôžem."
Odstrčila som ho jemne od seba a utekala dole po schodoch, rýchlo som si obula tenisky.
,,Prepáčte, potrebujem byť sama, naozaj prepáč. Odkážte mu, že, že ho milujem."
Ušla som rýchlo a bežala ani neviem kam, len som bežala.
Spomalila som a chytala dych, ostala som stáť, pri pouličnej lampe.
Posadila som sa na obrubník a začali mi padať slzy.
Pozrela som sa na mobil a mala zmeškané hovori od Taeho.
Práve mi volal opäť a tak som zdvihla.
,,Áno?" Povedala som roztraseným hlasom
,,Kde si? A kam si šla?"
,,To je jedno."
,,Bella, hovor a poď domov."
,,Nechaj tak."
,,Tak mi aspoň povedz kde si."
,,Ja neviem, len som bežala a neviem kde som."
,,Choď rovno, skade si bežala?"
Vzdychla som si. ,,Od Jungkooka."
,,Tak sa otoč a choď rovno, akoby si tu bola prvý krát. Poď už domov. Budeme spať u rodičov, trvajú na tom."
,,Fajn."
,,Idem ti oproti."
Zložila som a utrela slzy, postavila som sa a išla.

Po asi pár minútach som zahliadla Taeho.
Rozutekala som sa za ním a len ma držal v jeho pevnom objatí.
,,Čo sa stalo?"
,,Pohádali sme sa."
,,Veľmi?"
,,Povedal, že by ma možno podviedol, teda naznačoval tak tomu, a ani si nebol istý či ho miluje."
,,Zabijem ho."
,,Nie."
,,Bella, ja neviem čo ti mám na to povedať, ale zrejme pil však?"
,,Áno." Povedala som zarazene
,,No, ako inak. Neboj sa prejde ho to, ale niečo mu poviem."
,,Tae, nechaj ho tak."
Išli sme pomaly, domov. Rýchlo som vbehla do izby a skočila na posteľ, zakuklila som sa do periny a potichu plakala a zaspávala.