WALLS

O N E

Stmievalo sa, ulice mesta začínali ožívať lampami, ktoré hádzali na chodníky jemné tiene. Milovala som chodiť po uliciach v noci, keď je všade kľud a ticho, v ušiach mi hrali pesničky a jediné s kým som sa stretla v tie neskoré hodiny boli moje myšlienky. Nebolo veľa hodín, no s prichádzajúcou zimou sa večere predĺžili a mňa niečo na tom ukľudňovalo. Všetok stres a úzkosť, ktorá ma posledné obdobie sprevádzala sa pomaly vyparovala so zapadajúcim slnkom. Možno práve preto som začala milovať noci. Boli také záhadné, no kľudné.

Kráčala som bez rozmýšľania, ruky mi oziabal studený vietor, cítila som červeň na lícach, ktorú zapríčinil čoraz ostrejší vietor. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie ako som stúpala už známy kopec. Popri známej pesničke, ktorá mi hrala na slúchadkách sa mi vynorili spomienky, ako som v lete tento kopec vybehla bez akejkoľvek námahy. Pri myšlienky, že by som to spravila teraz a musela ďalší týždeň ležať doma so zápalom pľúc, som ten nápad okamžite zamietla.

Netrvalo dlho a kroky ma zaviedli na známe miesto. Vyhliadka. Dni síce boli sychravé a studené, no v noci sa vyjasnilo a ja som mohla vidieť krásne celé mesto. Milovala som to. S nadšením som zrýchlila krok, aby som si mohla sadnúť na lavičku a sledovať žijúce mesto v diaľke, no v tom som zarazene zastala. Stíšila som si hudbu, až si ju nakoniec vypla. Na lavičke obďaleč sedel neznámy človek. V prítmí som rozoznala len obrysy jeho chrbta, krčil sa akoby si objímal kolená. Bol až príliš zaujatí niečím, aby si ma všimol. „Možno nie si jediná, ktorá má rada výhľady." Ozval sa hlas v mojej hlave. Ostala som stáť, nevedela som či sa mám pohnúť na svoje zvyčajné miesto, alebo otočiť a odísť. Obe z možností ma istým spôsobom znervózňovali. Predstava, že by som od neho mala sedieť len pár metrov, ma príliš desila, no naopak, druhá možnosť, že by som mala odísť, po tom ako som sa celý deň tešila na pár hodín pre seba od celého sveta, mi prinášala úzkosť a hnev.

Nevedela som sa rozhodnúť, začala som rozmýšľať, že si len sadnem na zem tam kde stojím a ponorím sa do svojich myšlienok. Bola som dosť ďaleko, nezaregistroval ešte moju prítomnosť, no nemohla som potlačiť z hlavy myšlienku, že to môže byť nejaký bezdomovec alebo psychopat.

Už som sa otočila na odchod, keď ku mne z diaľky doľahol slabý hlas, ktorý nemohol patriť nikomu inému ako jemu. „Sedím v korunách stromov," Jeho hlas nebol hlboký a neznel ani ako psychopat, ale nesedí ani v korunách stromov aby si to hovoril, blyslo mi mysľou. Otočila som sa späť, poslednýkrát som zavadila pohľadom oňho, keď sa zrazu otočil a jeho pohľad sa stretol s mojím. Síce naokolo vládla tma, no jeho pohľad bol prenikavý. Hlavu mu zakrývala beany neznámej farby, v ruke držal nejaký zošit a koniec pera si pridržiaval pri perách, akoby rozmýšľal. Nikto z nás neprehovoril, on sa ani nepohol a ja som sa cítila ako privarená k zemi. Prišlo mi to ako hodiny, čo sa naše pohľady stretli, keď ma zo zamyslenia vytrhlo hlasné zvonenie telefónu v ušiach. Odtrhla som od neho zrak a vykročila tou istou cestou, ktorou som prišla.