Outlaw

1.

,,Ty špina, ako sa opovažuješ vojsť mi do kuchyne a kradnúť mi jedlo?! Ty si teda neskutočná! Máš strechu nad hlavou a ani to si nevážiš! Už aj sa prac!'' Celý červený od hnevu po mne hodil najbližší tanier.

Prikrčila som sa a tanier sa rozbil o stenu pár centimetrov odo mňa. Jedna sklieština sa mi zaryla do ramena.

„Vypadni, nepočula si?!"

Vstala som a vybehla z kuchyne. V ramene som cítila pálčivú bolesť.

Prebehla som cez chodbu lemovanú bledými obrazmi, zišla som dole schodmi a cez veľké dubové dvere som vybehla von.

Lúče jarného slnka sa mi obtreli o tvár. Prešla som okolo kôlne a vošla do stodoly.

Pozrela som sa na moju ranu. Krv ktorá z nej tiekla sa nezastavovala. Obišla som moju provizórnu posteľ (kôpku sena) a otvorila som malú drevenú skriňu ktorá mi ostala po mame. Mala som v nej všetko, čo som potrebovala - oblečenie, nožík a luk.

Opatrne som sa dotkla rany na ramene a takmer mi z očí vyhŕkli slzy. Zatla som zuby, zovrela sklieštinu v prstoch a počítala som do troch.

Na tri som prudko trhla rukou a vytrhla sklieštinu. Pevne som zovrela pery, aby mi z úst nevykĺzol bolestný výkrik.

Potom som odtrhla kúsok látky zo starého trička a obviazala som si ho okolo ramena. Vedela som však, že potrebujem pomoc. Obliekla som si plášť, aby som zakryla ranu a vydala som sa cez pole do mesta.

Vošla som do malého, no útulného hostinca na kraji mesta. Pozdravila som hostinského kývnutím hlavy. Už ma poznal, preto nič nenamietal, keď som vykročila k dverám číslo 12 a zaklopala.

„Ahoj Ranson," povedala som, keď sa otvorili dvere.

Ranson Carreten je... vlastne ani neviem, kto to je. Keď mama... keď mama zomierala... povedala, že mám vyhľadať Ransona, že on mi pomôže. Myslela som si, že to bude nejaký jej starý známy... prekvapilo ma, keď som zistila, že má len dvadsať.
Keď sa Ranson dozvedel, že mama zomrela, začal mi pomáhať splácať dlhy.
Stali sa z nás dobrí priatelia - už to bude rok od maminej smrti - a celkom nám išlo splácať dlhy. Ale potom prišla zima a všetky dobrovoľnícke práce na poliach sa pozastavili, a keďže sme ani jeden z nás nemali trvalú prácu, naše dlhy začali znovu narastať.

Dala som si dole plášť a Ransonove zelené oči sa hneď upreli na moju provizórne obviazanú ranu.
,,Čo sa stalo?'' spýtal sa prekvapene.

Nevšímala som si jeho ustarostený výraz. Uškrnula som sa naňho a vytiahla spod trička bochník chleba. ,,Ten starý potkan je už aj tak veľmi tučný. Toto mu netreba,'' povedala som a otrčila som mu chlieb pred oči.

Vzal chlieb do ruky, ale ani sa naňho nepozrel a položil ho za seba na jednoduchý drevený stôl.

Chytil ma za lakeť a opatrne zvliekol z rany obväz z trička.

Zamračil sa na ranu. ,,Nesmieš viac chodiť k tomu starému debilovi kradnúť,'' povedal naštvane. ,,Potrebuješ pár stehov.''

,,Č-čo?'' vyvalila som na neho oči.

Zovrel pery. ,,Keby si tam nešla, nezranila by si sa. Ale keďže si ma nepočúvala, ty tvrdohlavé decko, musím ti to teraz zašívať.'' Pustil mi ruku, podišiel k stolíku a vytiahol zo zásuvky ihlu a niť.

,,Aha, takže JA si môžem za to, že po mne hádzal taniere, hej?!'' povedala som rozhorčene.

Zlovestne na mňa pozrel. Jeho zelené oči blčali hnevom, ale nič nepovedal, len popri mne prekĺzol do malej kúpeľne.

Tam dal ihlu pod prúd tečúcej vody a vrátil sa.

,,Sadni si na posteľ,'' zavrčal a ja som ho poslúchla.

Keď si sadol vedľa mňa, jeho pohľad trochu zmäkol. ,,Teraz to bude trochu bolieť,'' povedal s pohľadom upretým na mňa.

Zhlboka som sa nadýchla, zovrela som plachtu v rukách a prikývla som mu na znak, že som pripravená.

Prekvapilo ma, ako dobre mu to šlo. Nevedela som, kde sa to naučil, ale určite mu musím navrhnúť, či by nechcel skúsiť prácu krajčíra.

,,Pozri, viem, že si hladná - a mrzí ma to, je to moja chyba - ale už viac nekradni. Odteraz zháňam jedlo ja,'' povedal. Už v hlase nemal toľko hnevu.

Prikývla som.

,,Toto je len zlé obdobie, ale my sa z toho dostaneme, áno?'' pokúsil sa o povzbudenie.

Znovu som prikývla. Teraz som mala pocit, akoby bol mojím otcom. Irónia, lebo som nikdy žiadneho nemala. Môj otec sa po mojom narodení neukázal.

Zrazu sa Ranson prudko zdvihol z postele, až hnusne zavŕzgala.

,,Kam ideš?'' spýtala som sa.

,,Zohnať ti lieky, aby sa ti rana nezapálila,'' povedal.

,,Čo? Neblázni!'' Lieky? Lieky sú príšerne drahé. S mamou sme si ich nikdy nemohli dovoliť. Nechcem navyšovať naše dlhy len kvôli škrabancu na ruke. ,,Nezapáli sa. Netreba lieky.''

,,Zabudni. Idem po lieky,'' povedal rozhodne a otočil sa k dverám.

Vyskočila som z postele a schytila ho za ruku. Pri tom náhlom pohybe ma zabolelo rameno, ale snažila som sa nedať to na sebe poznať.

,,Čo je?'' povedal zase podráždene.

,,Poriadne si nejedol už päť dní.'' Kývla som hlavou na bochník na stole. ,,Ak niekde na ceste odpadneš, nikdy sa k liekom nedostanem.''

Prevrátil očami, ale potom sa usmial. Pristúpil ku stolu, zobral bochník a roztrhol ho napoly.

Odkusol si zo svojej polovice, aby mi ukázal, že niečo zjedol a potom náhlivo odišiel.

Pozorovala som cez okno ako vyšiel z hostinca. Dal si na hlavu kapucňu. Síce už je jar, je chladno a zem je stále zmrznutá.

Podvedome som sa dotkla hrude aby som skontrolovala, či tam stále je môj náhrdelník. Bol to dračí zub ktorý som dostala od mamy na pätnáste narodeniny. Prstom som prešla po retiazke až k vyrytým ornamentom na zube. Netušila som, odkiaľ ho mama má. Drakov už nebolo veľa a lovcov drakov bolo ešte menej. Určite musel byť taký zub riadne drahý, ale ani v najväčšej núdzi som ho nedokázala predať.

Zahľadela som sa na oblohu. O dve hodiny sa začne stmievať. Dúfam, že si Ranson pohne.

Nezabudnite na votes a komenty💕