Outlaw

13.

Thyana pov

Obedňajšia veľkolepá hostina už síce dávno skončila, no práce v kuchyni bolo stále dosť. Doteraz som umývala riady a mala som pocit, že miesto rúk mám špongie. No pred chvíľou nám Nita oznámila, že o trištvrte hodiny začne večerná oslava - niečo ako ples, ale v menšom, na počesť nového kráľa, kde ostanú len najbližší hostia. Poslala nás, aby sme sa po celom dni umyli, obliekli si čisté zástery a prichystali podnosy s občerstvením. Keď som sa pozrela na tie tucty podnosov bola som celkom zvedavá, kto to všetko zje. Už som sa išla prichystať, no v tom ma zavolala Nita.

„Thyana, poď sem na chvíľočku,” povedala a zamávala na mňa rukou na znak, aby som prišla k nej.
Podišla som k nej a oprela som sa o stôl.

„Na dnes ti už dávam voľno, lebo si pracovala celý deň bez prestávky. Nemusíš večer pomáhať nosiť jedlo. Choď si oddýchnuť,” povedala a milo sa na mňa usmiala.

Dosť ma to prekvapilo. „Ďakujem Nita,” povedala som tiež milo a vykročila som k dverám.

„Zajtra nezabudni prísť načas!” zakričala ešte na mňa.

„Budem tu presne o šiestej,” povedala som a zavrela som za sebou dvere.

Rozhodla som sa, že sa nenápadne dostanem na oslavu, pretože ma veľmi zaujímalo, či tu ostali féri. A ak áno, tak som si zaumienila, že o nich niečo zistím.

Keď som prišla do izby, zhodila som zo seba zásteru a preprala som ju v rukách. Potom som sa rýchlo osprchovala a podišla k skrini.

Chvíľu som rozmýšľala a nakoniec som z nej vybrala jemné tmavomodré šaty z veľmi hebkého materiálu. Ozdobené boli striebornými nitkami zašitými do špirálovitých tvarov. Keď som si ich obliekala, bol to divný pocit, lebo som si ani nepamätala kedy naposledy som na sebe mala šaty. Vlasy som si vyčesala do konte a zopla ju veľkou sponou so striebornými kamienkami v tvare motýľa.

Pozrela som sa do zrkadla. Šaty na mne vyzerali úžasne a boli veľmi pohodlné. Spona sa trbietala v mojich hnedých vlasoch. Otvorila som zásuvku a našla som v nej maskaru. Jemne som si ňou párkrát prešla po mihalniciach, aby som zvýraznila svoje sivé oči. Vtom som si spomenula na Arthenove slová. Hovoril, že jeho otec - bývalý kráľ - ma nesmie ani zbadať, inak by ma dal zabiť, už či som Windsor alebo nie... tak sa musím asi bývalému kráľovi širokým oblúkom vyhnúť.

Ešte raz som otvorila skriňu a vytiahla z nej tmavomodré až dočierna sfarbené lodičky. Obula som sa, vyšla na chodbu a zavrela za sebou dvere.

Nechcela som vojsť do sály hlavným vchodom - to by bolo príliš nápadné a tak som vošla bočnými dvermi pre služobníctvo.

Sála bola obrovská. Stenu oproti mne lemovali štyri obrovské okná s krížovými mriežkami. Medzi oknami boli zavesené veľké fakľe a zo stredu stropu visel veľkolepý krištáľový luster. Napravo odo mňa boli vstupné dvere, ktoré boli otvorené a hostia sa cez nich hmýrili hore-dolu. Na to, že tu mali byť len najbližší hostia ich tu bolo celkom dosť. V strede sály bol obrovský sklenený stôl, na ktorom bol prestretý biely obrus so strieborným príborovým servisom. Okolo stola sedela väčšina hostí. Zvyšok tancoval na parkete alebo len tak postávali a rozprávali sa na okraji tanečného parketu. Naľavo odomňa bol trón.

Pozrela som sa na princa - teda, vlastne už kráľa - ako sedí na tróne. Vyzeral veľmi znudene.

Pozrel sa na mňa. Dokelu, privolávať na seba pozornosť Arthena - stále som si nevedela zvyknúť na oslovenie kráľ - bolo to posledné čo som chcela.

Odvrátila som zrak a prešla som davom s úmyslom splynúť s ním. Očami som prezerala hostí, či náhodou nenájdem nejakeho féra. Vedela som, že sa mi neoplatí hľadať špicaté uši, keďže mocné rody mali aj ľudskú podobu. Nikde som však nevidela ani žiadne plášte vo farbách rodov ani ich znaky či vlajky. Pozerala som ďalej až kým sa mi pohľad znovu nestretol s Arthenovým, ktorý sa pri mne zrazu zjavil.

„Takmer som ťa nespoznal,'' zaškeril sa ,,zaujímalo by ma, kde si sa tu vzala,” povedal a natiahol ku mne ruku. „Zatancuješ si so mnou?”

„Č-Čo? Viem, že to bude znieť ako chabá výhovorka, ale v živote som netancovala,” trochu som sa zapýrila.

„Odmietla by si kráľa?” spýtal sa s výzvou v očiach. Neodpovedala som a tak ma chytil za ruku a odviedol na tanečný parket.

„Je to jednoduché, chyť ma na pravom pleci a za ruku, viesť budem ja,” rukou ma chytil za pás a začal tancovať. Podvolila som sa jeho krokom a išlo to celkom jednoducho.

„Počuj, je vôbec vhodné, aby kráľ tancoval s obyčajnou kuchárkou?”

„Určite nie,'' zaškeril sa, ,,no ty nie si kuchárka, len splácaš dlh a okrem toho... vôbec nie si obyčajná,” pozrel sa mi do očí s miernym úškrnom, no ja som vedela, že to myslí úprimne.

„A teraz povedz ty mne: ako je možné, že si sa sem vkradla a prečo si vlastne tu?” spýtal sa a prudko ma otočil doprava. Zasmiala som sa.

A môj plán zostať nenápadná sa zosypal ako domček z karát. No bolo mi to už jedno. Pohľadu na bývalého kráľa som sa však stále svedomito vyhýbala.

„Nita ma pustila s tým, že som dnes už urobila dosť a tak mi napadlo, že by som sem mohla prísť vyjesť tie úžasné koláče, čo sme piekli na tento bál,'' povedala som s úsmevom.

Pobavene, možno trochu nechápavo, na mňa pozrel a nadvihol obočie.

Prevrátila som očami. ,,To bol pokus o vtip... chcela som sa prísť pozrieť, či tu sú ešte ostatné rody, možno sa s nimi aj porozprávať, no nevidela som ich tu. Už išli domov?”

Silno ma stočil na kraj parketu, no nepustil ma z tanečníckej pózy. „Šibe ti?! Nemôžeš len tak prísť a pokukovať po féroch. Nie to sa ich ešte aj niečo pýtať, bude to príliš podozrivé, nemyslíš? A samozrejme, že si ich tu nevidela, ľuďom by bolo divné keby sme ich pozvali aj na večernú oslavu kde je len užší kruh ľudí. Otec ich ubytoval na najvyššom poschodí. Slúžky si myslia, že je to staré nepoužívané podkrovie a preto tam nechodia, no v skutočnosti tam otec už dávnejšie vybudoval obrovské luxusné komnaty. Pre každý rod vlastnú.”

Všimol si môj spýtavý pohľad.

„Áno jedna komnata je určená aj pre tvoj rod, raz ti ju môžem ukázať, no teraz určite nie, sú tam ostatné rody a mohli by nás zazrieť na chodbe. Nieže sa tam zo zvedavosti budeš túlať!” zasmial sa.

„Nebudem, no raz by som ju určite chcela vidieť,” odvetila som a naozaj som bola celkom zvedavá. Síce som si nebola istá, či som naozaj z rodu Windsor... chcela som sa tam ísť pozrieť... a tu vyplýva otázka... ak by som naozaj bola Windsor, priznala by som sa k svojim férskym predkom, ktorí vyvolali vojnu a k svojmu údajnému ''otcovi'', ktorý ma opustil?

Keď pesnička skončila, Atrhen sa ma spýtal, či by som sa s ním nechcela ísť prejsť do záhrad.

Práve okolo nás prechádzal jeden starší pár a nechcela som, aby ma začuli tykať kráľovi, tak som vyhlásila: ,,Nie, ďakujem, vaše veličenstvo.''

Pobavene sa na mňa pozrel. ,,Čo to má znamenať?'' na perách mu zahral úsmev.

Kývla som hlavou smerom k tomu páru. ,,Boli blízko. Mohli nás počuť,'' vysvetlila som.

Zasmial sa. ,,To sa stratí vo vrave davu.''

Mykla som plecami. ,,Každopádne, mal by si sa už vrátiť na svoj trón,'' vyhlásila som. Nemôžem ho tak dlho zdržiavať.

Trochu zvesil plecia. Zrejme preňho nebolo veľmi zábavné vysedávať na tom tróne. No jeden bál predsa vydrží.

Rozlúčili sme sa teda a on sa vydal späť na svoje miesto.

Otočila som sa a zbadala som na hornom balkóniku Ransona. Pozoroval ma s prižmúrenými očami a ja som stŕpla. Vyzeral vražedne, ešte s tým mečom v pošve a v uniforme... Vybehol dvermi nevedno kam.

Dokelu! Neviem, či mu príde Arthen nejako nebezpečný alebo proste len žiarli, no musela som sa s ním porozprávať. Vybehla som zo sály v snahe, že ho dobehnem.