Outlaw

22.

Vrátili sme sa na chatu. Arthen sa išiel okúpať a ja som medzi tým upiekla palacinky.

„Hmm aká výborná vôna. Žeby si konečne niečo uvarila aj ty?” zašepkal mi do ucha a objal ma zozadu. Pocítila som jeho úškrn na krku.

„Veľmi vtipné,” vymanila som sa z jeho zovretia. „Dáš si? Alebo si nebodaj chceš navariť sám?”

Zasmial sa a zobral z poličky dve taniere. „Dám si.” Položil taniere na stôl.

Podala som mu panvicu s palacinkami.

„Hmm zajtra budeme znova trénovať tvoju mágiu tak aby sa nestalo to, čo sa stalo dnes. Naučíš sa siahať až na úplné dno svojej mágie, ale tak, aby si nikomu neublížila.”

„Nebodaj sa dá siahnuť ešte viac na dno než som siahla ja dnes?”

Zasmial sa. „To nebolo dno ani náhodou. Túto informáciu nezneuži, ale keby si chcela, dokážeš zabiť päťdesiat ľudí naraz len tak, bez toho, aby si sa zapotila,'' kývol rukou do vzduchu.

Sústo ktoré som práve žula mi zabehlo. ,,Č-Čože? A to som dnes mala problém zhodiť kameň zo skaly?''

Zasmial sa. „Čo očakávaš od prvého tréningu? Ja som na svojom prvom tréningu nedokázal vyvolať ani plamienok a na druhom som takmer podpálil les. Otec ma vzal k môjmu rodu, aby mi pomohli s tréningom. Raz ma vzali hlbšie do lesa - ďalej od tábora aby som nič nepodpálil. Stalo sa. Oheň zašiel tak ďaleko, že podpálil stan zo zásobami. Môj starý otec sa na mňa hneval ešte ďalší týždeň.''

Z plného hrdla som sa zasmiala.

„Na tvojom mieste by som sa nesmial. Keby nebolo mňa, bola by si niekde tam na vrchole hory vo veternom víre.” Vstal a odniesol prázdne taniere.

Vstala som a zo zadu som ho chytila okolo pásu. „Ďakujem.”

Otočil sa a dal mi pusu na čelo. Usmiala som sa naňho.

Prezrel si moju tvár a odhrnul mi prameň hnedozlatých vlasov z tváre. Potom zvážnel. „Thya, neviem ako berieš toto medzi nami, ale chcem, aby si vedela, že ja to beriem vážne. Záleží mi na tebe.”

Prehltla som. Nedokázala som mu odpovedať. Nevedela som, čo presne k nemu cítim. Zatiaľ som necítila žiadne puto, no bolo mi s ním dobre a cítila som sa pri ňom v bezpečí. Pevne som ho objala a dúfala som, že mu to ako dočasná odpoveď postačí.

~

Niečo hlasno zaprašťalo a ja som sa strhla zo spánku.

V šere noci som rozoznala známu izbu. Malá postieľka, v ktorej som bola, nočný stolík, dve skrine.

Ozval sa rev. Smeroval z prízemia.

Opatrne som sa zviezla z postele a zamierila k dverám. Nikdy neboli úplne zavreté, iba privreté, lebo nie vždy sa mi podarilo dosiahnuť na kľučku.

Pootvorila som dvere a žmúrila som do svetla chodby.

,,Mama?'' zvolala som smerom ku schodom.

Odpovedal mi rev, pri ktorom som sa znovu strhla. Treskot.

Potom kroky hore schodmi.

Rýchlo som vbehla späť do svojej izby a pozorovala som chodbu škárou medzi doskami dreva.

Rozoznala som slabomodré šaty mojej mamy a vzápätí sa dvere rozleteli mne tresli do hlavy.

,,Au,'' chytila som si čelo.

,,Och, prepáč zlatko,'' zatresla dvere a chytila ma na ruky. V tvári mala výraz čistého zdesenia, počula som, ako jej rýchlo búši srdce.

Pribehla k oknu, otvorila ho a posadila ma na parapet. Jej ruky sa triasli, ako sa prehopla na druhú stranu a spúšťala sa po stene nadol.

,,Mami?'' dožadovala som sa vysvetlenia trasľavým hlasom.

,,Psst, tíško, zlatko,'' zašepkala a zviezla sa dole.

,,Skoč moja, chytím ťa,'' načiahla ku mne ruky. Boli sme na prvom poschodí, takže to bola celkom výška a pre štvorročné ja to bolo ako skočiť z mrakodrapu. Preglgla som.

Dvere mojej izbičky sa rozrazili a drevo zaprašťalo. Niečo tmavé a obrovské sa navalilo do mojej izby. Malo to pazúry a krídla a pohybovalo sa to veľmi rýchlo.

,,Tu si, férča,'' dychčalo to chrapľavým hlasom a spravilo to krok ku mne.

Prešla mnou vlna strachu a potlačila som výkrik. Odtrhla som od príšery zrak a bez ďalšieho váhania som sa vrhla mamke do náručia. V ten moment sa po mne obluda zahnala pazúrmi.

Ostré tvrdé pazúry preťali kožu a ja som sa prehla v chrbte a vykríkla som.

~

Prudko som sa strhla zo sna. Bola som vo svojej férskej podobe.

Vstala som z postele a chytila som si rukami chrbát. Prešla som si po troch jazvách na chrbte. Tá príšera... doteraz som nevedela, čo za stvorenie to bolo. Striaslo ma.

Pochodovala som po izbe a márne som sa snažila vyhnať to z hlavy. Prerývane som dýchala a nevedela som sa upokojiť.

Tu si, férča bolo jediné, čo povedal. Vedel to! Ten stvor vycítil, že som férka.

Mesačné svetlo dopadalo na drevenú podlahu. Nechcela som riskovať, že znovu zaspím.

Vybrala som zo skrine dlhý hrubý plášť a rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť.

Arthen pov

Počul som, ako sa "potichu" vytráca z izby. Počkal som, kým zíde zo schodov a rozhodol som sa, že sa za ňou pôjdem pozrieť, či je v poriadku.

Smerovala hlboko do lesa. Nevedel som, čo si zaumienila a navyše je takto v noci les veľmi nebezpečný. Už zabudla na obávaných kožochodcov?

Asi dvadsať minút som za ňou pomaly kráčal vo svojej férskej podobe, aby ma nepočula a tiež aby som mohol lepšie počuť ju, no potom ma to prestalo baviť. Rozhodol som sa že túto jej nezmyselnú prechádzku nejako využiť...

Thyana pov

Nočný chladný vietor mi vyrážal do tváre. Stále som bola vo svojej férskej podobe.

Chcela som to vyhnať z hlavy. Zničený dom, tvár mojej mamy, príšeru... tam sa to všetko začalo. Chudoba, boj o prežitie.

Po tvári mi stiekli horúce slzy. Moja mama... opäť som si v mysli predstavila jej tvár. Jej zlatohnedé vlasy, divoké hnedé oči a vždyružové líca. Bola stelesnením prirodzenej krásy. Priala som si, aby tu bola, aby mi to všetko vysvetlila, aby mi pomohla.

Utrela som si slzy a lepšie sa zababušila do plášťa. Nemá zmysel sa ľutovať.

Ani som si nevšimla, ako ďaleko som zašla. Musím sa vrátiť, kým sa nestratím. Vedela som, že les v týchto hodinách nie je veľmi bezpečný.

Otočila som sa a vtom som za sebou zacítila niečo spálené. Nie, nie spálené. Niečo, čo ešte stále horelo.

Otočila som sa a zbadala som za sebou horiaci konár stromu.

A oheň sa rýchlo šíril ďalej.