Outlaw

15.

Arthen pov

Zobudil som sa na ustavične klopanie na dvere. Thya! pomyslel som si.

Prudko som vstal, obliekol som si voľnú ľanovú košeľu a tmavomodré kraťasy po kolená, keďže už je jar v plnom prúde a dni sú čoraz teplejšie. Otvoril som dvere, no bola tam len slúžka.

„Vaš otec vás chce o päť minút vidieť vo svojej kancelárii,” povedala a vyzerala spokojne, že nič nedomotala.

„Ďakujem, môžete ísť.”

Slúžka sa uklonila a odišla.

Bol som celkom sklamaný, že to nebola Thya. Včera som jej klopal viac krát no ignorovala ma. Keď vbehla do izby videl som na jej tvári sklamanie a v očiach slzy.

Dnes sa mali otec s matkou nenápadne vypariť z kráľovstva a odísť späť k našemu ohnivému rodu. Sem-tam sa mali vrátiť do paláca na návštevu, aby to nebolo veľmi podozrivé. Predpokladal som, že ma otec volá kvôli tomu, aby so mnou prebral niečo ohľadom toho.

Išiel som si ešte do kúpeľne učesať vlasy a umyť tvár.

Potom som vyšiel z izby. Otcova kancelária bola hneď vedľa kráľovskej komnaty, o ktorú sa delil s mamou.

Prešiel som pár dverí a už som bol tam. Zaklopal som.

„Poď ďalej,” zakričal otec spoza dverí.

Vošiel som do kancelárie. Bola obkladaná tmavým drevom a osvetľoval ju veľký žiarivý luster ktorý mal niekoľko "poschodí" a na každom boli sviece. Z jednej strany bol obrovský pracovný stôl, na ktorom bola lampa a otcove porozhadzované veci. Za ním sa na stene týčili lovecké trofeje môjho dedka a čiastočne aj môjho otca. Podlaha bola sčasti pokrytá červeným kobercom. V druhej časti miestnosti bol kožený gauč a dve kreslá určené pre hostí. Postavené boli okolo malého konferenčného stolíka z dubového dreva. Na ňom mal otec položenú šálku s kávou.

„Ahoj Arthen,” povedal. „Ako už iste vieš, dnes odchádzame s matkou preč a preto som ti chcel povedať zopár vecí. Táto kráľovská kancelária patrí od včera tebe. Ešte tu mám zopár vecí no dnes si ich vezmem. Taktiež môžeš používať kráľovskú komnatu ale ak nechceš, nemusíš. Ja som tiež prvé roky používal inú. Kráľovská komnata mi totiž prišla príliš veľká a luxusná... Každopádne, s matkou odchádzame približne o hodinu.”

„Prijme náš rod mamu medzi seba?'' Spýtal som sa, lebo doteraz to bolo neisté. Bola tu možnosť, že matka zostane na hrade.

„Neboj sa, o tom som sa už s rodinou rozprával a nemajú s tým problém,” odvetil.

„Dobre, tak ak si už nechcel nič iné pôjdem, aby som ti nezavadzal pri balení,” povedal som a vyšiel z pracovne.

Zišiel som po schodoch dole a vyšiel na záhradu. Zachvíľu sa mi začína tréning so Syronom.

Thyana pov

Po rannej zmene v kuchyni som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť do hradných záhrad. Cítila som sa dosť zle, že som včera Arthena odignorovala.

Prešla som cez sad plný ruží. Zrazu som započula zvuky skrížajúcich sa mečov. Podišla som bližšie a uvidela som Arthena so Syronom. Asi mali tréning. Chvíľu som ich pozorovala a nakoniec som prišla k nim.

„Môžem sa s tebou porozprávať?” spýtala som sa Arthena keď mali pauzu.

Syron na mňa divne pozrel - asi preto, lebo som tykala kráľovi - ale nekomentoval to.

Arthen sa na mňa otočil. „Mám ťa aj ja tak odignorovať ako ty mňa včera?” zaškeril sa no v jeho hlase nebolo počuť žiadne výčitky.

„Ehm, no, prepáč za ten včerajšok.”

„Má v tom prsty ten tvoj kamarát Ranson?” spýtal sa podozrievavo.

Neodpovedala som.

„Vidím, že asi nemá zmysel vyzvedať, no ak by si sa chcela porozprávať, nemám problém. A čo sa týka tej chaty, o ktorej som ti minule hovoril, môžeme vyraziť ešte dnes ak by si chcela.”

„To by bolo fajn, mám síce ešte večernú zmenu v kuchyni no potom môžem.”

Pozrel sa na mňa. „Thya ak nechceš, nemusíš robiť naďalej v kuchyni. Neviem, či si si to uvedomila, ale bola to len zámienka, aby si tu ostala dlhšie a ja som o tebe mohol niečo zistiť,” nervózne sa poškrabal na zátylku.

Zasmiala som sa. „Aha,” povedala som stále so smiechom. „No vieš, mne až tak práca v kuchyni nevadila, zvykla som si na Nitu a tak. A prvýkrát som mala skutočnú posteľ a strechu nad hlavou... Ak môžem rada by som tam pracovala naďalej.”

„Samozrejme, že môžeš, ak chceš, no dnes zájdem za Nitou, že ti dávam na pár dní voľno, aby o tom vedela.”

„Ďakujem, ja už teda asi pôjdem, aby som sa pobalila ešte pred večernou zmenou.”

„Dobre ale neber si veľmi ťažký vak, cesta tam je dosť dlhá a miestami aj strmá. Stretneme sa teda po tvojej večernej zmene pred tvojou izbou,” povedal a vydal sa späť za Syronom.

Ja som sa rozbehla do izby a rozmýšľala som, čo si vezmem. Minule som v skrini nevidela až tak užitočné veci.

Prišla som do svojej komnaty a otvorila skriňu. Zrazu v nej neboli šaty a lodičky ako minule. Boli v nej nohavice, mikiny, pevná obuv...  
Určite s tým mal niečo spoločné Arthen. Neviem, ako to urobil, no bolo to úžasné. Zospodu skrine som vytiahla tak stredne veľký čierny vak. Neviem, na ako dlho pôjdeme no počítala som s tým, že tam nejaké oblečenie bude a balím sa viac menej len na cestu.

Zbalila som si tri tričká, jednu košeľu s dlhým rukávom, dve dlhé nohavice, jedny kraťasy, mikinu, deku a hygienické potreby.

~

Po večernej zmene som ešte chvíľu ostala v kuchyni. Povedala som Nite, že idem preč a spýtala som sa jej, či si môžem zobrať pár vecí.

Nenamietala.

Spravila som čaj do termosky, a vzala dve jablká.

Potom som sa ponáhľala do mojej izby. Ako som si myslela, Arthen tam už bol. Pozdravila som ho a povedala mu, nech ešte chvíľu počká, lebo sa potrebujem nachystať.

Vošla som do izby. Dala som termosku a jablká do vaku. Potom som si obliekla dlhé kožené nohavice, bielu košeľu a dlhý tmavý plášť. Za opasok som si dala nôž a obula som si vysoké čižmy. Vzala som vak na plece a vyšla som z izby.

„Pripravená?” spýtal sa ma.

„Áno,” odvetila som a tak sme vyrazili.

Bolo mi trochu ľúto Ransona - že som mu nepovedala, kam idem a ani to, že idem preč, no stále som sa na neho hnevala. A vlastne, on mi urobil to isté. Takže som svoje výčitky svedomia potlačila a nasledovala Arthena do stajní.

„Predpokladám, že si nikdy nešla sama na koni,” povedal.

„Nie, nešla a ani si nemyslím, že teraz je vhodný čas sa to učiť,” zasmiala som sa.

„Nie, to nie je, pôjdeme na jednom koni, kým sa bude dať. Keď už bude cesta príliš strmá a skalnatá budeme musieť ísť po svojich,” oznámil a začal chystať svojho krásneho hnedého žrebca, na ktorom ma sem doviezol vtedy z lesa.

Keď mu dal postroj a sedlo vysadol na koňa a ja som si sadla za neho. Chytila som sa ho okolo pása a on vycválal zo stajní. Za mesačného svitu sme vyšli cez hlavnú bránu a vyrazili sme na cestu.