Outlaw

29.

Nita mi ukázala hosťovské miestnosti s ženami s deťmi, ktoré pochádzali buď z postihnutých dedín alebo rovno z hlavného mesta. Pomáhala som nosiť im jedlo a potom sme nosili zásoby do núdzových úkrytov.

Už sa dávno zotmelo, no nikomu neprekážalo ukrátiť sa od spánku. Nie, keď im šlo o životy. Keď nám šlo o životy.

Pracovala som, kým som dokázala udržať oči otvorené. Práve som pomáhala nosiť zbrane na ostrenie, keď som zbadala Ransona. Potrebovala som s ním hovoriť. O všetkom, čo sa stalo a tiež o tom, čo nás čaká. To ja som ho nechtiac dostala do paláca. To ja za to môžem. A teraz je strážnikom a ak sa mu niečo stane - či už sa naňho hnevám alebo nie - budem ho mať na svedomí.

,,Ranson,'' zavolala som za ním a dohonila som ho.

Otočil sa ku mne. Mal kruhy pod očami a v pohľade únavu. ,,Thya?'' začudoval sa.

,,Ranson, musím s tebou-''

,,Choď si oddýchnuť, mala si ťažký deň. Pozri, už sa ani nevieš udržať na nohách,'' povedal.

,,Nie, ja potrebujem na sekundu-''

Zobral ma na ruky.

,,Hej, čo to robíš?'' Trochu som sa mu mykla v náručí a snažila som sa držať oči otvorené.

,,Beriem ťa do postele. Môže to byť nebezpečné, ak tu vonku niekde odpadneš,'' povedal zamračene a vykročil hore schodmi.

Hlava mi klesla na jeho rameno. ,,Viem sa o seba postarať,'' zamrmlala som mu do hrude.

,,Nepochybne,'' počula som ako povedal s náznakom úsmevu a potom som upadla do spánku.

~

Zobudila som sa na druhý deň v čase obeda. Zistila som to tak, že na chodbe sa premávali desiatky ľudí s miskami s polievkou a nosili ich ďalším. Aj mne niekto vtisol misku do ruky, no posunula som ju nejakej náhodnej žene s malým bábätkom.

Zamierila som do kráľovej kancelárie, kde som dúfala, že nájdem Arthena.

Nemýlila som sa. Akurát odtiaľ vyšiel kapitán stráže. Napäto sa na mňa usmial a rýchlou chôdzou odišiel preč.

Pootvorila som dvere a zbadala som v kancelárii Arthena, ako si podopiera hlavu rukou a mračí sa na papiere. Ani si nevšimol, že som prišla.

Nechcela som ho rušiť, len som ho chcela pozrieť.

,,Ahoj,'' ozvala som sa.

Prekvapene ku mne dvihol zrak. Pod očami mal veľké kruhy, tak ako väčšina ľudí v paláci. V očiach sa mu zračili obavy a starosti. Nevyzeral, že by odvčera niečo zjedol.

,,Ahoj,'' povedal a vzdychol. ,,Prepáč mi, že som ťa nechal len tak... potreboval som-''

,,Nie, ja to chápem,'' ubezpečila som ho. Je kráľ. Má povinnosti. Hlavne v takejto situácii. ,,Ale teraz máš pauzu,'' vyhlásila som. ,,Povinnosti bokom, inak zomrieš hladom.''

Ani sa nepohol. Stále hľadel na papiere pred sebou a prepaľoval ich pohľadom. Možno mu aj zišlo na um, že ich naozaj spáli.

,,No tak poď už,'' podišla som k nemu a potiahla ho za ruku. ,,Čumením na papiere sa nič nevyrieši.''

Postavil sa a trochu sa zapotácal. ,,Ani jedením nie,'' oponoval.

,,To čo je za blud? Jedením sa vyrieši úplne všetko,'' poučila som ho a vyviedla ho z tej hnusnej monotónnej kancelárie.

Celý obed sedel na stoličke akoby tam bol za trest a pozeral na jedlo neprítommým pohľadom. Rozmýšľal, plánoval, vypočítaval.

Už pred pár minútami ma prestalo baviť hovoriť naňho, keď ma aj tak nepočúval.

No nebola to jeho vina. Ešte sa nemal stať kráľom. Niežeby som mu neverila, že na to má, no... mal dvadsať. Ešte preňho nebol správny čas. Ako môže dvadsaťročný chlapec vládnuť krajine a zároveň plánovať bitku? Len preto, aby jeho sebeckého otca neodhalili. Keď je jeho otec ten mocný fér - známy lovec temna - prečo sem proste nenabehne a nepomôže nám?

Podvedome som zovrela príbor v ruke. Tak veľmi, až sa zlomil.

Arthen zažmurkal a pozeral na zlomený príborový nôž v mojej dlani. ,,Je všetko v poriadku?'' spýtal sa zmätene.

Hrozí nám vojna. Ako môže byť všetko v poriadku. ,,A- áno, jasné. V poriadku,'' dostala som zo seba. Nechcela som ho ešte viac znepokojiť.

Vstal. ,,Mal by som už ísť.'' Nechal polovicu jedla na tanieri.

,,Nedojedol si,'' povedala som a cítila som sa ako prísna matka.

,,Už nie som hladný,'' povedal.

Možno by som mu aj verila, že v takejto situácii nemá apetít, no... ,,Musíš jesť. Nechcem, aby si niekde skolaboval,'' povedala som popravde a venovala som mu starostlivý pohľad.

Zovrel pery a znovu sa posadil. Na moje prekvapenie, dojedol všetko jedlo. ,,Idem. Vieš, kde ma nájdeš,'' povedal, postavil sa a pobozkal ma na čelo.

Potom zmizol za dverami miestnosti. Vzdychla som. Ako som sa dostala do takejto situácie? Najprv som bola obyčajná hladujúca zlodejka, potom dlhysplácačka v paláci, potom férka a teraz ma čaká bitka s Temnom? Osud má asi veľmi zlý zmysel pre humor.

Začala som rozmýšľať o mojej role v bitke. Nemôžem len tak sedieť na zadku - tak ako väčšina žien. S mečom mi to celkom ide. No dobre, teraz klamem samu seba... ale mám schopnosti. Môžem ich v boji dobre využiť. Môžu sa stať mojou zbraňou.

Zašla som na dvor, kde sa práve cvičil šerm. Schopnosti s vetrom si budem musieť precvičiť osamote, no prácu s mečom musím ešte vytrénovať.

Chlapi na mňa divne zazerali, no nevšímala som si to a rovno som jedného vyzvala. Musím si kusnúť do pery a pretrpieť prehru a následný výsmech, keďže šerm mi veľmi nejde.

Opak sa však stal pravdou. Síce som sa musela veľmi snažiť, no spomenula som si na všetky Arthenove rady a nakoniec som porazila každého, s kým som cvičila. Ale povedzme si úprimne - neboli takí tvrdí bojovníci ako Arthen.