Outlaw

2.

Zakrádala som sa lesom. Chýlilo sa k večeru a ja som dúfala, že ešte stihnem uloviť nejakého zajaca.

Do riti aj s Ransonom! Pred dvoma dňami mi povedal, že musí súrne odísť, ale nepovedal mi kam. Ani za ako dlho sa vráti. Takto bez vysvetlenia sa ešte nikdy nevyparil za ten rok, čo sa poznáme. Mala by som sa báť? Radšej som to nechala tak - veď ja z neho aj tak vytiahnem, kde bol, keď sa vráti.

Zatiaľ som na nič nenatrafila... rozhodla som sa zájsť hlbšie do lesa. Vedela som, že tu niekde začínajú kráľovské lesy a že tam nesmie loviť len tak hocikto. Ale kto z hradu by lovil v takýto chladný večer?

Spoľahla som sa na to, že nikoho nestretnem a smelo som šla ďalej do lesa s lukom v ruke.

Aj keď som niekedy stúpila na nejaký konár, nepraskol podo mnou. To som až tak vychudla?

Postupovala som ďalej až som začula slabý potôčik. Rýchlo som sa k nemu ponáhľala a čupla som si do kríkov.

Arthen pov

V sivých očiach jej zaiskrilo, keď zbadala na opačnej strane potoka srnu.

Obdivoval som, ako ticho sa dokáže pohybovať. Čo som ju pozoroval, ani raz som nezačul prasknúť konárik pod jej nohami.

Bola oblečenená ako poddaný. Otrhané šaty a plátený plášť, ktorý ju aj tak neuchráni pred mrazom.

To nevie, že tu poddaní loviť nesmú?
Aj tak som ju nezastavil.

Sledoval som, ako nasadila šíp, napla tetivu a zamerala srnu. Lakeť mala vyrovnaný so šípom. Rozmýšľal som, kde sa mohla naučiť strieľať. Možno to bola dcéra lovca.

Sám pre seba som pokrútil hlavou. To by nebola taká vychudnutá a vedela by, že tu sa nesmie loviť.

Vystrelila.
Šíp letel rovno. Trafil srnu priamo do srdca a ona sa bez zvuku zvalila na zem hneď vedľa potoka.

V jej pohľade som zbadal, ako sa potešila. Preskákala potôčik, podišla k srne a pokúsila sa ju zdvihnúť. Bola na ňu príliš ťažká tak sa rozhodla že ju bude ťahať po zemi.

Chvíľu som ju ešte pozoroval a miešali sa vo mne pocity.
Mám ju nechať tak? Mám jej pomôcť?

Vedel som že keby to kráľ, teda, môj otec zistil, potrestal by ju. Ani nie tak za to že ulovila srnu - tých tu máme veľa, ale to že sa vôbec opovážila vstúpiť na kráľovské územie.

Kým som rozmýšľal, sledoval som ako smeruje z lesa zrejme domov. Chudobní poddaní bývali až na kraji mesta.

Takmer sa od únavy potkýnala o vlastné nohy.

Nechal som ju zmiznúť z môjho obzoru a potom som sa vydal do hradu.

~

Akonáhle som prekročil hradnú bránu, niekto sa na mňa vrhol s mečom útočne zdvihnutým nad hlavou.

Ruka mi automaticky siahla po meči v puzdre. Chcel som odbiť útočníkov úder, ale on príliš pritlačil na meč a tak som ho len šikovne odklonil a sám som naňho zaútočil.

Odrazil ho a zaškeril sa na mňa. ,,Zdravím, vaša výsosť.''

,,Ach, Syron!'' povolil som zovretie meča.

,,Neskončili sme,'' povedal, vyrazil mi meč z ruky a namieril mi ten svoj na hruď. ,,Až teraz. Vyhral som.''

Syron je synom kapitána stráže. Otec ho učí bojovať, aby raz mohol prebrať jeho miesto.

„Prečo si dnes neprišiel na tréning?" spýtal sa ma Syron.

„Potreboval som si prevetrať hlavu.'' Spomenul som si na hádku s otcom. ,,Bol som dnes za otcom,'' oznámil som mu a smeroval som do izby pretože som bol hrozne unavený.

„Aj tak si mi mohol dať vedieť, že neprídeš," povedal Syron. ,,Bol si poriadne dlho. Pozri už takmer zapadlo slnko.''

„Mhm... idem spať. Zajtra ti to na tréningu vynahradím," otočil som sa a vykročil po schodoch.

Keď som prišiel do izby iba som sa zvalil na posteľ.

Bol som strašne unavený, ale prúd myšlienok mi nedal spať.

Ani horúca vaňa nepomohla.

Rozmýšľal som nad tým, čo mi povedal otec aj nad tým dievčaťom. Nesmie viac chodiť do nášho lesa loviť. Raz ju tam niekto pristihne a potrestá.

Možno fakt nevie, že tam nemá loviť.

Zaspal som s myšlienkou, že sa zajtra pôjdem prejsť po meste a poviem jej to.