Outlaw

31.

Ubehli tri dni, odkedy Arthen s polovicou vojska odišiel. Napätie a strach medzi ľuďmi sa prehĺbili. Znížili sme prídely jedla, aby nám zásoby vydržali čo najdlhšie. Jedlo nás zasýtilo a posilnilo, ale nemrhali sme ani omrvinkou.

Bola som prekvapená, keď sa do vedenia armády postavil Ranson. Povedal, že vie, ako to v armáde chodí z rozprávania jeho otca. Síce som mala pocit, že to nestačilo, no kapitán stráže ho prijal do vojenskej rady ako hlavného stratéga. Došlo mi, že vlastne prvýkrát odhalil niečo zo svojej minulosti. Jeho otec bol bojovník a bojoval vo vojne. Zrejme v tej proti rodu Windsor - proti môjmu rodu - no to mi bolo jedno. V živote o mňa nikto z môjho rodu ani nezakopol a preto sa k nim nepriznávam.

Počas tých troch dní sme mali vojenské porady, na ktorých mali svoje stoličky Ranson, kapitán hradnej stráže Gage Owren a generál vojenských jednotiek Kerras Tainer. A ešte ja. Prezradila som im, že som z rodu Windsor a oni viac nenamietali a nechali ma pomáhať im. Ranson však trval na tom, že moje tajomstvo nesmie opustiť poradnú miestnosť. A preto prinútil Gaga a Kerrasa odprisahať, že to nikomu nepovedia.

Pred jedným dňom som sa s Ransonom trochu pohádala. Možno to bolo spôsobené nedostatkom spánku a tlakom prichádzajúcej bitky, no rozkričala som sa naňho, že nemá zmysel tajiť, že som férka, keď aj tak všetci zomrieme. A aby som ho vyprovokovala ešte viac, začala som sa po chodbách hradu premávať vo férskej podobe. Ranson chvíľu zúril, no potom to nechal tak, lebo vedel, že mi nemôže zrezať uši a očné zuby.

Ľudia na mňa teraz pozerali inak - s väčšou... úctou. Predtým sa búrili a nechceli poslúchať ani jeden môj rozkaz. A to mi vadilo. Teraz sa však báli čo i len pozrieť mi do očí. Došlo im, kto som.

Práve som si pripevňovala ťažký opasok so zbraňami na pás, keď človek zo strážnej veže ohlásil, že nepriateľa vidno na obzore.

Netušila som, kde je Ranson, kapitán a dokonca ani generál.

,,Pripravte sa. K hradbám!'' zavelila som. ,,Potrebujeme lukostrelcov a delostrelcov na svojich miestach! Ostatní, berte si kopije!''

Sama som si zobrala do ruky kopiju a vysadla na koňa. Cválala som cez mesto až k hradbám. Hradby mali trinásť strážnych veží a v každej boli pripravené dve delá. Použiť sme však mohli iba sedem veží, lebo ostatné boli priďaleko a nemali by dostatočný dostrel. Zatiaľ. Keď nepriateľ príde bližšie, zapojíme do akcie aj zvyšných šesť veží.

Koňa som narýchlo uviazala a vytrielila som hore na hradby.

Stŕpla som. Horizont bol celý čierny. Vojská Temných sa ako nejaká hnusná nákaza tiahli donekonečna. Akoby pohlcovali všetko svetlo, obloha bola zamračená a temná. Z takej diaľky sa nedalo rozoznať, čo sú to za stvory - ani mojím dokonalým férskym zrakom - no nepochybovala som, že sú smrtiace.

Striaslo ma. Za sebou som počula rinčanie zbraní, armáda - teda aspoň tá biedna polovica - sa pomaly formovala a vytvárala útvar, ktorý si nacvičili ešte keď tu bol Arthen. Každý vojak mal svoje miesto - na krajoch a v predných líniách boli tí najsilnejší a v strede nováčikovia. Ja som stála na čele prvej línie.

Zrazu som kútikom oka zbadala nejaký pohyb vedľa seba. Otočila som sa a zbadala som Ransona v plnej zbroji.

Zalapala som po dychu.

Bol to Ranson, ale... nie v ľudskej podobe.

Uprel na mňa svoje zelené oči a kývol smerom za mňa.

Nechápavo som sa otočila za seba a uvidela som čiernovlasého bojovníka v čiernej zbroji s elegantným, no hrôzu vyvolávajúcim mečom. Pomaly, s nadprirodzenou elegantnosťou, sa ku mne približoval. Bol nadprirodzene krásny. Uprel na mňa zrak a skúmavo si ma prezrel očami sivými ako búrka.

Prehltla som. Poznala som tie oči z vlastného zrkadla. Boli to moje oči. A tento muž bol... tento fér bol...