Outlaw

28.

,,Ďalšie štyri dediny v okolí hlavného mesta sme dali evakuovať,'' dychčal Ranson. Nehovoril to mne a vlastne ani Arthenovi. Hovoril to svojmu kráľovi, ktorý mal prevziať velenie.

Napriek tomu, že nebol férom, nezaostával. Mal vypracované svaly, ktoré mu pomáhali udržať s nami tempo.

,,Kapitán stráže povolal pomocné jednotky vojakov a požiadal armádu, ktorá by mala prísť vtedy, keď dorazíme na hrad aj my,'' hlásil.

Arthen pár metrov predo mnou sa spýtal: ,,Koľko liečiteľov z rodu Heeller máme aktuálne na hrade?''

,,Štyroch,'' vyhlásil Ranson.

,,To je málo,'' zašomral Arthen. Podľa zamračeného výrazu som vedela, že už taktizuje.

Napätie medzi nami by sa dalo krájať. Ranson bol podráždený a príliš vážny a Arthen sa hral na statočného kráľa, no vedela som, že sa bojí nadchádzajúceho útoku. Nie o seba. O svojich ľudí.

,,Už nekecajte, berie vám to veľa sily,'' povedala som a oboch som ich predbehla. ,,Pohnite.''

~

Ku koňom sme sa dostali pred súmrakom. Arthen si napravil sedlo na svojom žrebcovi a naznačil mi, aby som si prišla sadnúť.

Ranson zakašľal. „Thya, ideš so mnou?"

Pozrela som sa na Arthena. Nenávistne hľadel na Ransona. Rukou si ma pritiahol k sebe. „Myslím, že nie," zavrčal.

Ranson sa na neho prekvapene pozrel. Keď zbadal jeho ruku na mojom páse, zaškrípal zubami.

Potom sa otočil na mňa. No nič nepovedal, sadol si na koňa a naznačil, aby sme išli.

Vlastne som bola rada, že to teraz nerozoberal. Bola som aj tak dosť zostresovaná a hádka mi rozhodne nechýbala.

Dostali sme sa do dediny. Vznášal sa tu pach dymu a spáleniny. V šere súmraku som zbadala zničené, vypálené domy. Takmer som spadla z koňa. Arthen ma zovrel pevnejšie. V očiach ma pálili slzy a nebolo to dymom.

Boli tu. Kožochodci a iní temní. Zatiaľ čo my sme si na hore cvičili mágiu, oni vyplienili dedinu. Toľko zhasnutých životov. Takmer som cítila smrť vo vzduchu.

Pristavili sme sa pri jednom z posledných domov - dom Kyleba. S malou dušou som zaklopala.

Nikto neodpovedal.

So slzami v očiach som sa obrátila na Arthena. Nie, to nie!

Arthen však hľadel na dvere. ,,Počúvaj,'' povedal bezvýrazne.

A naozaj. V chalupe bolo počuť tlkot srdca. Veľmi tichý, zrejme sa ho daná osoba snažila skryť ako sa dalo.

Nasilu som otvorila dvere a vošla som dovnútra. Nasledovala som tlkot až do kuchyne.

V rohu za skriňou sa krčila žena. Nie, nie žena. Férka.

Mladá pekná férka so zlatistými vlasmi. Mala prsteň. Kylebova manželka. Možno dokonca jeho družka. Plecia sa jej chveli.

Zdvihla ku mne pohľad. Oči mala červené od plaču. Nie, to nemôže byť pravda, nemohla som tomu uveriť.

„J- je Kyleb v poriadku?" roztriasli sa mi kolená.

Pri mojich slovách sa rozvzlykala a pokrútila hlavou. „Zomrel... p- pri útoku temných v našej dedine. Chránil našu dcérku." Rozplakala sa.

Prišla som ku nej a objala ju. Chcelo sa mi plakať tiež, vedela som že zahynulo veľa ľudí aj férov, no tiež som tušila že ich bude viac. A z toho mi behali po tele zimomriavky.

„Uprimnú sústrasť." Ozval sa spoza mňa Arthen. V jeho lesklých očiach som videla výčitku. Všetku vinu za celé toto bral automaticky na seba.

Pristúpil ku mne a prihovoril sa férke. „Ak by ste potrebovali hocijakú pomoc kľudne sa ozvite. V hlavnom meste stačí nahlásiť, že ste z postihnutej dediny," hlas mal priškrtený, no ovládol ho natoľko, aby sa mu nezlomil.

Férka prikývla na znak, že pochopila.

Neodvážila som sa spýtať, kde je jej dcéra. Neodvážila som sa jej spýtať na počty temných aj keď by nám to pomohlo. Nikto z nás už nič nepovedal.

Vyšli sme z domu. Arthen a Ranson sa dohodli, že sa neoplatí prespávať v dedine, pretože by sme museli vyrážať až ráno a stratili by sme veľa času. Sadli sme na kone a vyrazili sme cez les smerom do hlavného mesta.

~

Hoci som na sebe mala Arthenov aj Ransonov plášť - v tomto poradí - bola mi stále zima. Svoj plášť som nechala v chate. Pevne som sa pritisla k Arthenovi, aby som mu ukradla jeho teplo.

„Už len tri hodiny a sme tam," vyhlásil Ranson.

Arthen sa zaškeril. „Povedal by som, že to bude už len také dve hodiny a pól."

Kopla som ho pravou nohou tak, aby si to Ranson nevšimol. Cítila som, ako sa stále škerí.

„Prestaň provokovať," zasyčala som mu do ucha. Aj keď som bola rada, že tú zamračenú tvár aspoň nachvíľu vymenil za úškrn.

Musím mu neskôr osamote dohovoriť, že to nie je jeho vina. Nič z toho. Vedela som, že ho vlastné svedomie ničí.

Ale nie pred Ransonom. Ranson síce išiel na koni pred nami, no videla som, ako strnulo sedí, ako silno zviera opraty. Hneval sa na mňa. Poriadne. No a čo? Môže mi byť ukradnutý. Celý rok mi klamal. To ja mám právo hnevať sa naňho.

Pritisla som sa ešte tesnejšie k Arthenovi. Jeho telo bolo napriek studenej noci a napriek tomu, že nemal plášť, teplé. Asi to bolo tým, že oheň bol jeho živel a vedel sa ním nejako zohriať.

Nemohla som pozerať na tie dediny, ktorými sme prechádzali. Spálené drevo, mäso, kamene, sutiny a čo ja viem čo ešte. Napínalo ma z toho a tlačili sa mi slzy do očí.

Našťastie som po druhej dedine zaspala na koni.

~

Keď som sa zobudila, už svitalo. Prechádzali sme ulicami hlavného mesta. Všade bol zhon, ľudia sa balili a zamykali svoje domy.

,,Kam idú?'' zamrmlala som a trochu som pootočila hlavu na Arthenovej hrudi smerom nahor - k jeho tvári.

,,Na hrad,'' povedal neutrálne.

,,Budú tam mať útočisko všetci ľudia?''

,,Samozrejme,'' prikývol. ,,Ale obraňovať budeme hradby okolo celého mesta, nie len okolo hradu. Ženy s deťmi však majú plné právo ukryť sa v hrade - ten je najbezpečnejší.''

Popchol unaveného koňa do cvalu a zvyšok cesty sme prešli rýchlosťou vetra.

Arthen ihneď zoskočil z koňa a rozbehol sa do hradu. Mňa nechal tam. Nikto si ma nevšímal, pretože všetci - strážnici, bojovníci aj služobníctvo - behali hore-dolu so zbraňami a zásobami.

Takýto som palác ešte nikdy nevidela. Pokojné ticho a šum drahých látok v záhradách vystriedalo rinčanie zbraní a výkriky pokynov.

Už aj Ranson sa niekam vyparil.

Povedala som si, že asi nikto neodloží koňa do stajne, tak som tam zamierila sama.

Potom som sa rozhodla vyhľadať Nitu, lebo som netušila, ako inak pomôcť. Nechcela som zavadzať, ale chcela som niečo robiť. Potrebovala som niečo urobiť, aby som si vymazala z pamäti tie zničené dediny a pach spáleniny.