Outlaw

20.

Thyana pov

Zobudila som sa na príjemnú vôňu. Arthen asi v kuchyni niečo varil. Prišlo mi blbé, že je kráľ a stále varí. Nabudúce budem musieť ja.

Vytrepala som sa z postele. Všetky svaly ma boleli. Pozrela som sa do zrkadla. Bola som vo svojej ľudskej podobe. Pamätala som si ako rýchlo som behala lesom a potom som odpadla. Arthen ma asi odniesol späť. No to ma teraz vôbec netrápilo. Konečne som sa dokázala premeniť! Nevedela som síce, ako som to urobila, no dúfala som, že na ďalšom tréningu sa mi to podarí zase. Teraz som to nechcela preistotu skúšať.

Zišla som po schodoch a nohy ma pri každom pohybe boleli.

Keď ma Arthen zbadal, otočil sa od jedla.

„No konečne si hore," zaškeril sa, „Dáš si večeru? Robil som tamaguci."

Prikývla som.

Pozrela som sa von oknom. Naozaj už bol večer. Bola som v bezvedomí takmer celý deň. „No, ja.. prepáč, že musíš stále variť, nabudúce už musím ja.. ty si predsa kráľ, mala by som variť ja tebe.

Podišiel ku mne, „Nechcem aby si ma brala ako tvojho kráľa, s tým varením si nerob starosti."

„A ako ťa teda mám brať?"

„To už je na tebe." Naklonil sa ku mne ešte viac. Hľadeli sme si do očí. Zrazu sa jeho zreničky rozšírili, ako keby si niečo uvedomil. Odtiahla som sa.

„Si v pohode?" spýtala som sa.

„Ja no... Áno som. Som v poriadku." Snažil sa tváriť čo najviac presvedčivo, no niečo na ňom sa mi stále nezdalo.

„Sadni si, zvyšok už dochystám ja," povedala som.

Stále na mňa nechápavo hľadel, no nič nepovedal a sadol si za stôl. Načiahla som sa po hlboké taniere a s varechou som do nich naložila tamaguci - varené cesto plnené lesným ovocím.

Doniesla som ich na stôl a sadla som si oproti Arthenovi.

„V čom bude spočívať zajtrajší tréning?" spýtala som sa tak trochu s obavami, lebo som sa bála, že ma dozajtra neprestane bolieť telo.

„Včera si sa premenila do svojej férskej podoby a zajtra chceš už trénovať?" Zasmial sa. „Zajta budeš mať voľno, pôjdeme sa pozrieť na okolitú prírodu a poukazujem ti zaujímavé miesta, čo na to hovoríš?"

Bola som rada, že zajtra si môžem oddýchnuť. „Môže byť," povedala som s úsmevom.

„Len môže byť? Ty si ale nevďačnica. Čakal som väčšiu radosť," zasmial sa.

„Veľmi sa teším, ďakujem vám, vaša najláskavejšia výsosť. Môže byť?" zaškerila som sa.

„O niečo lepšie," povedal s predstieranou spokojnosťou, ale v jeho očiach bol smiech.

Dojedli sme večeru a vydala som sa do svojej izby. Dala som si naozaj dlhý kúpeľ. Svaly sa mi pomaly uvoľňovali.

~

Na druhý deň ráno ma Arthen poslal prať oblečenie k potoku. Keď som mu spomenula sľúbený výlet do prírody, len mykol plecami a povedal, že potom.

Zamračila som sa naňho, ale aj tak som zobrala špinavé oblečenie a vydala sa k neďalekému potoku. Niekto to urobiť musel, a nechcela som, aby to robil on.

Kľakla som si na studené kamene a ponorila do vody svoju košeľu.

Takto som umyla desať košelí, keď som zachytila v tráve oproti mne nejaký pohyb. Zbystrela som a zahľadela som sa na to miesto.

Stál tam vlk. Sivý kožuch splýval s kameňmi, ale sýtožlté oči mal upreté na mňa.

Pustila som košeľu a pomaly som vstala.

Prikrčil sa, akoby po mne chcel skočiť.

Potrebujem férsku podobu, aby som mu ušla, došlo mi.

Snažila som sa vyvolať v sebe všetku mágiu, ktorá vo mne bola. Podlomili sa mi kolená, ale udržala som sa na nohách.

Nedovolila som si myslieť na bolesť, ktorá otriasla celým mojím telom a zaťala som ruky v päste. Aby som sa uistila, prešla som si jazykom po očnom zube. Bol väčší a ostrejší. Férsky.

Vlk sa napriahol. Vedela som, že potok preskočí behom stotiny, preto som neváhala a vytrielila som.

Kľučkovala som medzi stromami a bežala som cez rôzne kríky v nádeji, že ho to spomalí, ale len som si doškriabala nohy.

Bežala som ďalej, už som ani nevedela, kde som, ale vlk mi stále dýchal na päty.

Vytočila som zákrutu a odvážila som sa obzrieť za seba. Vlk bol dobrých päť metrov odo mňa. Prinútila som sa bežať rýchlejšie.

Zrazu som spoza seba začula mužský smiech. Arthenov smiech. Prečo sa ten tupec tak rehoce, keď nás naháňa vlk?!

Druhýkrát som sa obzrela za seba. Arthen bežal za mnou, ale vlka som už nevidela.

Vtom som sa o niečo potkla a v sekunde som ležala na zemi.

Arthen prudko zabrzdil a stále sa rehotal.

,,Čo sa tak rehlíš?'' spýtala som sa podráždene. Mne neprišlo až tak smiešne, že som sa strepala.

,,Ten tvoj výraz,'' rozosmial sa, až zaklonil hlavu. ,,To si sa ma až tak zľakla?'' spýtal sa, naklonil hlavu a prezrel si ma.

Chytila som sa za ucho a prešla si po zuboch. Už som bola zase v ľudskej podobe.

,,Ja som sa ale nezľakla teba...'' povedala som. ,,Ty si nevidel toho vlka!?''

Pobavene sa na mňa pozrel a dúhovky sa mu sfarbili dožlta.

Vyvalila som naňho oči. ,,T- to... to si bol ty?''

Prikývol a usmial sa.

Prečo? Prečo by to robil? Lebo je to bastard. Takéto žarty sa chlapom zdajú vtipné. Zaumienila som si, že toto mu musím raz vrátiť.

,,Tak tomuto hovoríš výlet do prírody?'' oborila som sa naňho.

Zmierlivo zdihol ruky nad hlavu. ,,Pôjdeme aj pozrieť pekné miesta... vlastne už sme skoro tam,'' povedal a zdvihol ukazovák. ,,Počuješ to?''

Započúvala som sa do zvukov prírody. Počula som som vodu. Nie, nie vodu.
Vodopád.

Pozrela som na Arthena a on s úsmevom prikývol. Rozbehla som sa cez kríky. Musel byť len pár metrov od nás.

To, čo som zbadala, ma totálne zaskočilo. Nevedela som, že takéto krásne miesto môže existovať aj inde ako len v snoch. Široký pás vody nárazovo trieskal na inak pokojnú hladinu vody. Voda musela byť studená, lebo bola úplne priezračná.

,,Poď,'' Arthen ma nedočkavo zobral za ruku a viedol ma okolo jazera k vodopádu.

Vtom som zbadala, že medzi skalou a vodopádom je asi tak metrová medzera. Užasnuto som na to zostala hľadieť.

Arthen sa už vydal popod vodopád a tak som ho nasledovala jemnou spŕškou kvapiek.

To miesto bolo nádherné, vysoké skaly obkolesovali malú lúku. Zháčila som sa. Uprostred nej bola rozprestretá pikniková deka.