Outlaw

10.

Teraz sa trochu zamyslel. ,,Tak sa predsa voláš,'' povedal s náznakom neistoty v hlase. Windsor bol mocný férsky rod. Príslušníci rodu Windsor vedia ovládať vietor. Tento rod bol však pred tridsiatimi rokmi porazený vo vojne a vyhnaný na opustený ostrov.

,,Nie,'' povedala som. ,,Nikdy som ti nepovedala moje priezvisko. Nikdy si sa naňho nepýtal,'' povedala som.

Nechápavo na mňa pozrel.

,,Môjho otca som nikdy nepoznala. Používam priezvisko mojej matky. Meinor. Volám sa Thyana Meinor,'' povedala som. ,,Ako ťa len mohlo napadnúť, že som férka z rodu Windsor? Dcéra Alaricka Windsor?''

Už nebol naštvaný - tváril sa skôr rozpačito. ,,Som si takmer istý, že si Windsor,'' povedal.

,,Ako?'' spýtala som sa.

Potiahol za šnúrku môjho náhrdelníka z dračieho zuba.

,,Takýto... presne takýto... má môj otec. Je na ňom férštinou napísané: Ak chceš zabíjať Temno, najprv bojuj s Temnom v sebe. Takéto náhrdelníky existujú len dva. Jeden má môj otec... a ten druhý patril Alarickovi Windsor.''

Chvíľu som musela tieto informácie spracovať.

,,Mám osemnásť,'' povedala som napokon. ,,Alarick Windsor je už tridsať rokov vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Ak nie je cestovateľ v čase (ktorí neexistujú), nemôžem byť jeho dcérou,'' povedala som a obišla ho. Miešali sa vo mne rôzne pocity, ale snažila som sa vyznieť pokojne. Ja nie som férka. A môj otec nie je ten obávaný veterný fér Alarick.

,,Ale určite máš jeho dračí zub,'' povedal. Zastala som. ,,Možno bola jeho dcérou tvoja matka.''

Stŕpla som. Nie. To určite nie.

Cítila som, ako sa mi oči naplnili slzami, keď som sa k nemu otočila. ,,Ty si tiež nesmrteľný fér, však? Ak by si mal dcéru, nestaral by si sa o ňu? Nechal by si ju opustenú zomrieť na nejakú chorobu v stodole?''

Zostal nemo stáť. ,,N- nie,'' povedal po chvíli. ,,Určite nie.''

,,Tak vidíš. Nechaj ma radšej veriť, že môj otec aj môj starý otec boli jednoducho tupci, čo sa nevedeli postarať o rodinu a už dávno pomreli,'' už som nevedela udržať prúd sĺz, tak som sa od neho odvrátila a chcela som vypochodovať z knižnice.

Prudko si ma pritiahol k sebe a objal ma. ,,Mrzí ma to,'' povedal mi potichu do vlasov.

Arthen pov

Teraz som si už bol istý, že nepracuje pre svojho otca. Hovorila pravdu. Zrejme v živote neopustila hlavné mesto.

Ale niečo mi hovorilo, že naozaj bola jeho dcéra. Alaricka som videl len raz v živote, ale aj tak... nejako mi ho pripomínala.

Odtiahla sa odo mňa a keď mi pozrela do očí, presne som vedel, čo majú spoločné. Typický znak rodu Windsor sú striebornosivé oči. Stŕpol som. Ako jej mám teraz povedať, že jej otec alebo dedko alebo iný príbuzný naozaj je Alarick? Bola strašne tvrdohlavá. Nechcela to pochopiť.

,,Mala tvoja matka sivé oči?'' spýtal som sa.

Zamyslela sa. ,,Nie,'' odpovedala. ,,Mala ich hnedé.''

,,Alarick má sivé oči. Pozri, viem, že sa ti to môže zdať šialené, ale myslím si, že tvoj pravý otec je naozaj Alarick Windsor. Ja ti pomôžem,'' povedal som. ,,Máš v sebe férsku krv. Ak ťa chytí môj otec...''

,,Dopovedz to,'' nabádala ma.

Vzdychol som. ,,Prinajlepšom ťa pošle do vyhnanstva, tak ako celý preživší rod Windsor.''

,,A čo sa stane prinajhoršom?'' zaujímalo ju.

,,Dá ťa zabiť,'' povedal som.

Zovrela pery do úzkej čiary. ,,A ako mi chceš pomôcť?'' spýtala sa.

,,Pomôžem ti ovládať svoju moc,'' povedal som. Keď som spomenul slovo moc, zháčila sa.

,,Nemyslím si, že mám nejakú moc,'' povedala.

,,Určite máš,'' povedal som s istotou. ,,A ja ti s ňou pomôžem. Pred nedávnom som sa naučil využívať svoju vlastnú moc, viem aké to je ťažké,'' povedal som a sklopil som zrak.

,,Čo je?'' spýtala sa.

,,Prepáč... za to všetko. Svoju moc síce viem ovládať, ale svoj temperament veľmi nie. Otec tvrdí, že sa musím naučiť ovládať svoje pocity. Ohniví sú známi tým, že sú... temperamentnejší.'' Náladovejší. Zúrivejší.

,,Och, aha... ale stále tomu nerozumiem,'' povedala. ,,Teda, už chápem, prečo si myslíš, že som férka, ale nerozumiem, ako to, že na tróne sedí ohnivý fér a má svojho férskeho syna a nikto si to ešte nevšimol. A ešte k tomu mi tu tvrdíš, že je to ten ohnivý fér? Nathaniel Solfire?''

To meno sa ozvalo celou knižnicou. Rýchlo som jej priložil ruku na ústa.

,,Thyana, toto je veľké tajomstvo. Ak by to ľudia zistili, zabijú nás. Nesmieš o tom hovoriť takto ľahkovážne...'' napomenul som ju ako malé decko.

Zamračila sa a pohla perami pod mojou rukou, čo ma zašteklilo.

Vtom sa rozozvučali zvony na hradnom orloji. Knižnica bola veľmi blízko orloja a zvuky zvonov sa ozývali po celej niekoľkoposchodovej mestnosti s knihami.

Thyane sa rozšírili oči. Pustil som jej ústa.

,,Je jedenásť?'' vyhŕkla.

,,Áno.''

,,Och,'' zarazila sa. ,,Vlastne máš pravdu - nemali by sme o takom veľkom tajomstve rozprávať v tejto veľkej knižnici. Môžu tu byť nejakí špehovia alebo čo. Stretneme sa o pol hodiny u mňa v izbe a povieš mi to,'' vyhlásila a dala sa na odchod.

,,Čo? Počkaj!''

,,Musím ísť,'' odbila ma mávnutím ruky.

Čo môže byť v tejto chvíli dôležitejšie? Zostal som tam len tak stáť, kým ona vybehla z knižnice.

Nemal by som zostávať tak dlho hore. Zajtra budem mať fakt veľa práce...

Ale to som teraz hodil za hlavu a vybral sa do sprchy, nech o pol hodinu môžem zájsť za Thyanou.