Outlaw

24.

Do nosa mi udrel zápach hniloby. Ale nebolo to drevo, čo hnilo. Bola to koža.

Naplo ma. Zvieracie kože sa miešali s ľudskými a pokrývali kožochodcom celé telá.

Boli traja. Dvaja po mojich bokoch a jeden sa na mňa škeril spredu. Ukazoval pri tom žltočierne zuby.

Chcela som kričať, no vyschlo mi v hrdle.

Ten stojaci predo mnou sa zasmial. Bol to príšerný škrípavý, dusivý zvuk. Možno to bol aj kašeľ.

Celá som sa roztriasla. Nechcela som sa stať odevom pre kožochodca. Nie. Nie, nie, nie, nie, nie! Takto nemôžem skončiť.

Vzhliadla som nad zuby, do kožochodcovych očí. A to som nemala robiť. Boli... ako ľudské. Ako oči starca. Veľmi, veľmi starého starca. Bielka boli zožltnuté a bolo v nich nespočetne veľa popraskaných žiliek.

Kožochodec vypúlil oči ešte viac a spravil krok ku mne, pričom mu kože na tele zaplápolali.

Znovu mi skrútilo vnútornosti. Bež, bež, bež! kričal môj rozum, no svaly sa ani nepohli. Zostala som tam stáť ako prikovaná, telo ma zradilo.

Môžem ich zadusiť, došlo mi. Nemusím sa pri tom ani pohnúť.

Sústredila som svoju moc. Vysala som všetok vzduch okolo predného kožochodca.

Vydal dlhý mučivý škriekavý zvuk a padol na kolená. Chytil sa za krk a vypleštil oči. Prasknuté cievky spôsobili, že viečka mu už nebolo vidieť vôbec.

Nepustila som ho. Držala som vákuum, až kým neležal nehybne na zemi.

Dvaja kožochodci po mojich bokoch pozerali na svojho kamoša na zemi. Potom sa pozreli na seba navzájom a nakoniec na mňa.

,,Čo si to...,'' zachripel ten napravo odo mňa a prižmúril oči. ,,Windsor,'' došlo mu a zatriasol sa. Nevedela som, či od hnevu, že som mu zabila kamaráta alebo od strachu.

Druhú možnosť som vylúčila, keď sa na mňa vrhol.

Mohli byť medzi nami asi také dva metre, no on ich zdolal jediným skokom. Uhla som sa, no zadrapil sa mi do stehna plesnivými nechtami.

Zastonala som, no napriek bolesti som sa rozbehla lesom preč od kožochodcov.

Pustili sa za mnou.

Stromy sa mi mihali pred očami a srdce mi bilo až v ušiach.

Arthen. Musím sa dostať k Arthenovi.

Oblúkom som sa otočila a utekala som smerom k chate - čo znamenalo hore kopcom.

Obzrela som sa. Kožochodci trielili za mnou. Dlhé chudé nohy sa ukázali silnejšie ako sa zdali. Boli sotva šesť metrov za mnou a divne pri behu dychčali.

Pozrela som sa späť pred seba a práve vtedy som sa šmykla na jednom konári a spadla som na zem.

Jeden kožochodec sa mi vrhol na nohu a kusol ma zozadu do lýtka.

Zvrieskla som. Pred očami sa mi mihla červená šmuha.

Prudko som sa zvrtla na chrbát a odkopla kožochodca.

Vystrela som pred seba ruky a nával vetra odstrelil oboch kožochodcov do najbližších stromov.

Keď začali vstávať, vyslala som k nim ďalší nával vetra a znovu ich tresol do stromov.

Potom znovu.

Už sa nepohli.

Triasla som sa na zemi neschopná pohybu. Chcelo sa mi vracať a zostať tu ležať, lebo každý pohyb ma príšerne bolel.

No vedela som, že sa musím vzchopiť a ošetriť si nohu, lebo sa mi rany zapália.

Znovu ma naplo keď som si spomenula na tie plesnivé nechty a prehnité zuby.

Zdvihla som sa na lakte a prezrela som si nohy. Na ľavom stehne som mala štyri škrabance, krvavé, no nie veľmi hlboké. No na pravom lýtku... nevidela som ten kusanec, lebo ho zaplavila krv, ktorá vytvárala mláčku a zmáčala hlinu a trávu podo mnou.

Hore na kopci niečo zašuchotalo. Odvalila som sa do kríku naľavo odo mňa a modlila som sa, aby to nebol ďalší temný.

Vydýchla som si úľavou, keď som zbadala, ako hnedovlasý fér zavetril môj pach a uvidel ma v kríkoch.

,,Arthen,'' rozvzlykala som sa.

Pribehol ku mne. ,,Čo sa stalo?'' spýtal sa a rožšírenými zreničkami po mne behal pohľadom. Zbadal moje krvavé strehno a potom ešte krvavejšie lýtko.

Zaťal zuby. ,,Čo sa ti stalo?'' zopakoval a do hlasu sa mu prikradlo zvieracie zavrčanie.

,,Kožochodci,'' vysúkala som zo seba. Hrdlo som mala zovreté, akoby som sa sama dusila vo svojom vákuu.

Akoby mu niekto vrazil do brucha. Zažmurkal. ,,Kožochodci? Boli tu? Koľkí?''

,,Traja.'' Prečo je taký šokovaný? Sám ma pred nimi varoval.

Zrejme si nevšimol tých dvoch mŕtvych pri stromoch obďaleč. Kývla som hlavou smerom k nim. ,,Tam sú. Ale nepozeraj sa na nich, ak chceš v noci spať,'' varovala som ho.

Pozrel sa smerom k mŕtvolám kožochodcov, no zrejme som mu prišla prvoradejšia. Zamračene zazrel na moje lýtko, opatrne ma zobral na ruky a pohol sa smerom k chate. Cítila som na chrbte jeho tvrdé svaly. Nedokázala som sa prestať triasť a privinula som sa k nemu.

Stále sa zamyslene mračil.

,,Čo je?'' spýtala som sa.

,,Vieš, s tými kožochodcami som ťa len strašil. Aj moji rodičia ma s nimi kedysi strašili, keď sme boli na tejto chate. Bola to hrozba pre deti, aby sa netúlali v noci po vonku. 'Nechoď vonku po zotmení, lebo ťa zožerie kožochodec,' hovorili. Lenže otec mi neskôr prezradil, že v tej jaskyni, v ktorej sme prvú noc prespali, býval kedysi drak. Čierny drak. Žral všetky stvory tohto lesa, či už obyčajné zvieratá alebo temných - bolo mu to jedno. Temní z lesa utiekli. Pred zhruba osemdesiatimi rokmi otec draka zabil, ale temní sa už do lesa nevrátili. Až doteraz.''

Dostala som husiu kožu. ,,Možno... im až teraz došlo, že drak je mŕtvy.''

Stisol pery. ,,Možno.''

,,Kyleb ešte neprišiel,'' spomenula som si a stŕpla som. ,,Myslíš... myslíš,'' zovrelo mi hrdlo a do očí mi vyhŕkli slzy. ,,...že ho dostali?'' Že jedna z tých koží, čo mali na sebe, mohla byť...

Arthen na mňa súcitne pozrel. ,,Nie, na to ani nemysli.''

Neskoro. Mala som chuť vytrhnúť sa Arthenovi z rúk a ísť to skontrolovať.

Namiesto toho som však len vzlykla a pevnejšie ho stihla.

~

Arthen ma položil na kožený gauč pri kozube, no ja som sa mu začala vzpierať v náručí.

,,Arthen, zničím vám gauč,'' protestovala som. Gauč vyzeral byť veľmi drahý a už ho špatilo pár kvapiek krvi, tak ako podlahu.

,,Gauč mi je úplne ukradnutý,'' povedal a položil ma.

Arthen šiel po obväzy niekam na poschodie a ja som sledovala, ako moja noha bledne. Bola celá studená a...

,,Arthen?'' prehltla som.

,,Áno?'' zjavil sa vo dverách obývačky, už znovu v ľudskej podobe.

,,Ja... si ju necítim,'' povedala som s hrčou v hrdle a znovu som sa dotkla svojej pravej nohy. Nič. Žiaden cit.

Rýchlo ku mne priskočil. Chytil mi čelo a potom si prezrel ranu. ,,Budeš v poriadku. Ale musíš sa vrátiť do svojej férskej podoby, aby sa ti spustila rýchlejšia regenerácia,'' povedal a ja som ho bez ďalších slov poslúchla.

Počula som ešte, ako napúšťa lavór, keď mi oťaželi viečka.