Outlaw

19.

Arthen pov

Ďalšie tri dni sme každé ráno chodili behať, následne sme od siedmej do dvanástej sedeli na čistinke a Thyana sa silou mocou snažila premeniť do férskej podoby - no stále sa nič nedialo - a po obede sme trénovali šerm.

Keď sa ani na štvrtý deň nedokázala premeniť, bola celý obed nervná a zaťato mlčala. Bolo počuť len cinkanie kovových lyžíc o tanier.

,,Dnes nebudeme šermovať,'' preťal som ťaživé ticho. Vonku sa zmrákalo a vyzeralo, že bude poriadne pršať.

Zdvihla ku mne zrak. ,,Čo chceš teda robiť?'' spýtala sa bezvýrazne.

,,Uvidíš, ale najprv dojedz,'' povedal som.

Prevrátila očami, ale rýchlo dojedla jedlo a šla umyť tanier.

Potom som ju zaviedol do obývačky, kde bol okrem mohutného gauča a dreveného nábytku aj konferenčný stolík. Sadol som si za stôl a vytiahol som zo šuflíka papier.

Uprene ma pozorovala, keď som namočil pero do tušu a začal ním ťahať po papieri.

Napísal som abecedu. ,,Toto je abeceda ľudského jazyka,'' oznámil som. ,,Skopíruj každé písmeno vedľa môjho.''

Pomaly obišla stôl a prezrela si abecedu, písmeno po písmene. Podal som jej do ruky pero a ona sa posadila za stôl. Začala kopírovať moje pohyby rukou, ale jej ruka nebola zvyknutá na písanie. Jej písmo bolo trasľavé a kostrbaté.

Ku každému písmenu som jej povedal, ako sa vyslovuje.

Potom som ju skúšal. Napríklad, aby našla medzi písmenami l alebo r, t, c...

Po šiestom neúspešnom type na písmeno h, odhodila pero na druhý koniec obývačky a zmietla papier zo stola. ,,Nikdy sa to nenaučím. Moje písmená ani nevyzerajú ako tvoje,'' zamračila sa na prázdny stôl, iba s tušom, ktorý na moje prekvapenie ešte nevyliala.

,,Ale nie. Sú len trochu... roztrasené,'' povedal som. Nečakal som od nej, že sa naučí za písať za jeden deň, no ona očakávala, že všetko sa dokáže naučiť do dvoch hodín.

Zazrela na mňa. ,,Nevedel by si ich ani prečítať, kebyže ich nenapíšem vedľa tvojich.''

Nechápal som, čo ju tak škrie. ,,Nikto učený z neba nespadol,'' povedal som, ale jej náladu som tým nezdvihol.

Vzdychla a postavila sa od stola. ,,Idem na vzduch.''

Chytil som ju za lakeť. ,,Vonku prší, nepočuješ?'' Aj bez férskeho sluchu som počul kvapky neúnavne narážajúce do okien chaty.

Pozrela von oknom.

,,Poď, urobíme si niečo dobré na večeru,'' navrhol som. Včera nám Kyleb doniesol čerstvé zásoby jedla.

Zovrela pery a prikývla.

,,Máš nejaké obľúbené jedlo?'' spýtal som sa.

,,Vlastne nie. Keď žiješ v stodole, ceníš si všetko, čo sa dá zjesť,'' povedala a vyšla z obývačky.

Nechápal som, prečo je zrazu taká zatrpknutá... možno ju dlhé, každodenné tréningy a vyvolávanie mágie vyčerpali.

,,No dobre... tak na čo máš chuť?'' skúsil som znovu. Snažil som sa udržať si pokojný tón, aj keď ma už tá jej celodenná negativita nebavila. Nasledoval som ju do kuchyne.

,,Na jedlo,'' povedala sucho.

,,Čo ťa tak štve? Prečo si taká hnusná? Chcem ti pomôcť a ty sa takto správaš?!'' vykríkol som po nej.

Thyana pov

,,Všetko, čo vieš, ťa naučil tvoj otec - tvoja rodina. Nemusel by si ma nič učiť, keby sa môj otec vzmužil a nabehol sem,'' zavrčala som. Rozhodila som rukami. ,,Možno som úplne tupá, ale vážne by som chcela, aby sem nabehol. Aby odčinil všetko zlé, čo mne a mojej matke urobil.''

Arthen na mňa šokovane pozrel. Príliš ostrý tón. Zašla som príliš ďaleko. Bola som strašne naštvaná, ale jemu to nepatrilo.

Potrebovala som ísť na vzduch, prevetrať si hlavu. Vybehla som von a ovanul ma ostrý vietor s ľadovým dažďom, ale nezastavila som sa, aby som si zobrala plášť a vbehla som medzi kvapky dažďa.

Arthen pov

Ostal som len prekvapene stáť. Jej očné zuby. Jej uši. Boli... férske.
Ale nevyzeralo, žeby si uvedomovala svoju férsku podobu.

Bežal som za ňou cez kuchyňu do predsiene, no keď som sa snažil prejsť cez dvere, silný vietor mi ich zabuchol tesne pred nosom.

Prudko som ich otvoril a vybehol som von. Keď mi vietor zavial vlasy do čela, potvrdila sa moja teória.

Bola to mágia. Jej moc. Vietor totiž vanul opačným smerom.

Premenil som sa do svojej férskej podoby a zavetril som. Vietor fučal tak silno, že pachovú stopu som nevedel vystopovať. Ale potom mi napadlo, že je to asi dobre. Asi ju teraz proste musím nechať samu...

Nie, potrebuje ťa. Je to jej prvá premena. Musíš tam byť, ozval sa nejaký hlas v mojej mysli. Rozum, predpokladám.

Keď som ja vyvolal prvú premenu, neskutočne to bolelo. Či už na mňa Thyana má chuť alebo nie, musel som sa presvedčiť, že je vporiadku.

Aspoň ju skontrolujem, povedal som si. A s tým som vbehol do lesa.

Thyana pov

Bežala som lesom a stromy sa mi len tak mihali pred očami. Zdalo sa mi, že takto rýchlo som ešte nikdy nebežala. Začali ma bolieť nohy, potom chrbát a nakoniec sa mi podlomili kolená.

Keď som sa ocitla na kolenách, bolesť mi pulzovala už v celom tele.

Naplo ma a povracala som sa. Celá som sa triasla.

Nahla som sa dopredu a oprela sa rukami o zem. Bolo mi strašne zle.

Prečo sa mi toto deje?

Arthen pov

Našiel som ju kľačať na zemi. Celá sa triasla a bola taká bledá, až vyzerala ako nejaký prízrak.

V celom lese zúril vietor, neprirodzene silný vietor, ale jej sa nepohol ani vlások na hlave.

Povracala sa. Hneď by som k nej pribehol, ale bližšie pri nej zúril taký vietor, že sa lámali konáre stromov. Jeden zlý pohyb či neopatrnosť a mohol by som dostať konárom do hlavy.

Kľačala tam asi päť minút, keď sa rozhodla vstať.

Jej pohľad sa stretol s mojím a vtedy odpadla. Vietor ustal spolu s ňou.