Outlaw

14.

Hneď, ako som zašla za roh, stratil sa mi z obzoru. Neviem, kam smeroval, no rozhodla som sa, že ho skúsim nájsť v hradnej veži, ktorú často stráži. Nechápem, prečo sa tak urazil. Viem, že chcel odísť, že vraj to tu nie je bezpečné, no mne to tu príde úplne vpohode. Jediný, kto mi tu prišiel podozrivý, bol on. Kde bol celý ten týždeň a pól? Prečo mi o tom nechce povedať? Prečo sa naučil férštinu? Čo má proti princovi? Ranson nevie, čo som zač, a preto musím postupovať veľmi opatrne, aby som nevyzradila viac, než by som mala.

Keď som prešla obrovskou vstupnou halou ku schodisku, vyšla som na tretie poschodie. Bolo to najvyššie poschodie, kam viedli hlavné schody. Spomenula som si, ako mi Arthen vravel, že na najvyššom - štvrtom poschodí sú komnaty pre férske rody. Asi k nim viedli len nejaké menšie, nie až tak oči pútajúce, schody.

Prešla som cez chodbu a odbočila doľava. Na konci chodby - tak ako som očakávala - boli dvere na jednu zo siedmich hradných veží. V tejto najzápadnejšej mal väčšinou službu Ranson.

Otvorila som dvere a vyšla som po dlhých točitých schodoch hore.

Vnútro veže osvetľovali fakľe. Nebola veľká. Z jednej strany boli drevené dvere. Pri nich viselo zopár kuší - asi na obranu veže pred obliehaním. Najväčšiu časť zaberalo okno bez skla na pozorovanie, prípadne aj strieľanie. Pri ňom nestál Ranson, ako som čakala. Bol tam ten Arthenov kamarát, čo do mňa minule vrazil. Synor? Syro-Syron! Spomenula som si na jeho meno.

„Ahoj,'' oslovila som ho, ,,nevieš kde je Ranson?” spýtala som sa ho s nádejou, že by to mohol vedieť. Možno majú s Ransonom služby spoločne.

Prudko sa otočil. „Neviem, kto je Ranson a ani kto si ty.” Tak nemajú.

„Som Thyana a Ranson je zamestnaný tu v stráži,” odvetila som netrpezlivo.

„Aaa tá Thyana, Arthen mi o tebe viackrát hovoril,” zaškeril sa a ja som sa začervenala. Spomínal mu to, ako som ho zvalila do potoku? Alebo ako som mu zničila plášť a naháňala sa s ním po labyrinte? Do riti, prosím nie.

,,...a čo sa týka Ransona, spýtaj sa môjho otca. Má izbu hneď prvú z ľava ak vojdeš do tých dverí. V tej chodbe býva väčšina našich strážnikov,” povedal a ukázal na dvere za mnou.

,,Tvojho otca? Vašich strážnikov?'' nechápavo som naňho pozrela.

Prikývol. ,,Môj otec je kapitánom hradnej stráže.''

„Aha. D- dobre, ďakujem,” odvetila som a otočila som sa k dverám. Dúfala som, že Arthen Syronovi nespomínal, že som férka, aj keď vyzerajú ako dobrí priatelia.

Vošla som do dverí. Chodba bola úzka a neboli v nej žiadne okná takže bola celkom tmavá - ani fakľa pri každých dverách nepomohla. Neviem prečo, ale mala som pocit, že sa nachádza niekde v podpalubí. Na prvých dverách písalo: 
Gage Owren - kapitán hradnej stráže.

Zaklopala som.

Otvoril mi sympatický chlapík, ktorý mohol mať tak okolo 40-50 rokov. Mal krátke blond vlasy a vyšportovanú postavu.

„Áno?” spýtal sa ma, keď ma zbadal.

„Dobrý,'' pozdravila som sa mu, ,,neviete kde nájdem Ransona?” spýtala som sa. Prišlo mi to trošku trápne, obťažovať s tým kapitána, ale on nevyzeral nijako naštvane ani podráždene.

„Ideš skontrolovať frajera?'' usmial sa. ,,Býva v tejto izbe,” povedal a prstom ukázal na dvere číslo 7.

Frajera ani náhodou, ale nechala som to tak a poďakovala som sa.

Neunúvala som zaklopať a vošla som do Ransonovej izby. Sedel v kresle a čítal nejakú knihu. Keď som vošla, prudko sa otočil a prekvapene sa na mňa pozrel.

„Doriti, Ranson! Pol hodinu tu lietam po zámku aby som ťa našla. Čo máš za problém!?”

„Ukľudni sa Thya,'' povedal kľudne, ,,minule som ti povedal, že sa mi to tu celé nezdá - najmä princ - a dnes večer ťa s ním nájdem tancovať. To ja by som mal byť naštvaný,” povedal a ignoračne sa vrátil späť k čítaniu knihy.

Naštvane som mu ju vytrhla. Pozrela som sa do nej a spoznala som pár znakov. To znamenalo jediné - sú to férske znaky.

„Ranson, viem že predo mnou niečo skrývaš, povedz mi to, aj tak na to raz prídem.''

„Thya,'' vstal a chytil ma za ruku, ,,viem že nechápeš čo sa okolo teba deje, ale na niečom sme sa dohodli - žiadne vyzvedanie,” hovoril stále veľmi pokojne. „Jediné, čo od teba chcem je, aby si sa držala ďalej od princa. Prosím.”

Vytrhla som sa mu z ruky.„ Také niečo do mňa nemôžeš chcieť!” vybuchla som.

„Thyana, zakazujem ti stretávať sa s ním!” v jeho hlase už žiaden pokoj počuť nebolo.

„Ty mi nič zakazovať nebudeš!'' pichla som ho prstom do hrude, ,,Nie si môj otec!” kričala som na neho a vrela vo mne zlosť.

„Ale tvoj otec chce, aby si bola v bezpečí a ja na to mám dohliadnuť!” zlosť mu sršala v očiach.

„M-môj otec? Ty poznáš môjho otca?” spýtala som sa a necítila som už žiadnu zlosť. Cítila som trpké sklamanie. Ranson, ktorého poznám, ktorému som verila, mi nepovedal že pozná môjho otca. Ranson, o ktorom som si myslela že je môj priateľ... Nikdy mi nepovedal pravdu.

V očiach sa mu mihlo prekvapenie - vykĺzlo mu niečo, čo nechcel vyzradiť. Ľútostivo na mňa pozrel a načiahol sa ku mne.

Nevyzvedaj, povedal. A ja som sa nepýtala... a on tak nebol nútený povedať mi pravdu.

,,Idiot!'' Vybehla som z izby a cítila som že mám slzy na krajíčku. Rozbehla som sa do svojej komnaty. Večerná oslava sa už očividne skončila, lebo pred ňou stál Arthen. Ignorovala som ho.

Vošla som do izby bez toho, aby som sa na neho pozrela a zabuchla dvere. Ignorovala som neprestávajúce klopanie na dvere. Ignorovala som všetko naokolo. Nevedela som sa na nič sústrediť, ľahla som si do postele a len som rozmýšľala.

Čo ak Ranson nechcel, aby som sa stretávala s Arthenom lebo vedel že je fér? Čo ak mu môj otec povedal o ohnivom kráľovi a jeho synovi a Ranson si myslel, že aj Arthen je nebezpečný, tak ako kráľ?

A to najhoršie je, že mi nepovedal, že pozná môjho otca a to, že ak je môj otec fér, vie o tom, že aj ja som férka.

Kašľať na otca. Vlastne som rada, že ma ušetril od vedomia, že môj otec je nesmrteľný fér a vôbec sa o mňa nestará. Že sa pred devätnástimi rokmi dostal z vyhnanstva, užil si a potom sa už nestaral.

Ale... Ranson celý ten čas vedel, že som férka a nepovedal mi to.