•Irish Girl• COMPLETED ✔️

2. Časť

2. Časť... :) mám to rozpísané, takže pár častí už je hotových. Až v ďalšej sa to začne vyvíjať, takže znovu jedna z tých nudných a kratších. príjemné čítanie :)))

__________________

_______________________

Vošla som do budovy školy, a hneď som si to namierila k svojej skrinke. Opieral sa o ňu Jason, najkrajší chalan školy, ale podľa mňa ten najsprostejší tvor na svete. Uhádli ste, nemám ho rada.

"Čo chceš Jason? Zasa..."

"Nič. Nemôžem tu ráno čakať na moje slniečko?"

"Uhádol si. Nemôžeš."

"Ale no ták zlatkó." otvorila som skrinku a zobrala som si z nej knihy na prvú hodinu.
Dnes je prvá hodina História, ktorú zo srdca neznášam, ale učiteľka je taká nevšímavá, že sa na jej hodinách celkom nudím.

"Nestrpčuj mi deň už od rána prosím."

"Fajn, ako myslíš. Ale ty ešte budeš prosiť o moju pozornosť." otočil sa a kráčal po chodbe ďalej.
Pridali sa k nemu jeho dve gorily, ako ich ja volám. Ten väčší sa volá William, a je dokonca ešte sprostejší ako sám Jason, a to je už čo povedať. Aaron, ten menší, síce je stále veľký, behá za Pánom Dokonalým Jasonom od tretej triedy.
Ešte som mu zakričala:
"Možno tak vo sne Jason" na jeho meno som dala silný dôraz a zabuchla som skrinku.

"Kriste! Emily, nabudúce sa ozvy že stojíš za mnou" hneď ako som sa otočila, stála za mnou Emily, moja kamarátka na život a na smrť.
Sme asi ako Jason a Aaron, až na to že sme ,na rozdiel od nich múdre a samozrejme pekné. Robím si srandu, ja mám od krásy ďaleko.

"Prepáč. Aké bolo ráno? Zasa také nudné, a rodičia si vás s Dylanom nevšímali? A keď už som pri Dylanovi, ako sa má? Spomínala si mu..."

"Spomal, nestíham reagovať."

"Prepáč" zasmiala som sa a smerovala som do učebne Histórie na konci chodby.

"Viem že si posadnutá mojim bratom, ale kroť sa dobre? A ráno bolo také ako vždy. Mama mala zase problém s mojím oblečením, ktoré mi mimochodom vyberal Dylan, čo je dosť čudné, lebo to fakt vyzerá čudne, a otec sa ma zastal, čo sa stalo prvýkrát. Takže vcelku zaujímavé. Čo tvoje? Zasa ti Jim zožral raňajky?"

Pri spomienke na to , keď som bola u Em minule na návšteve a videla som jej staršieho brata, naozaj staršieho, má 28 rokov, ale nedokáže sa osamostatniť, ako žerie všetko čo mali v chladničke, a doma celkovo, som sa rozosmiala. Jej brat je fakt kretén.

"Jim je hajzel. Má 28 a stále býva s nami. Načo? Povedz mi načo? Asi by sa mal porozprávať s Dylanom, možno by mu to prospelo." vošli sme do triedy, a ako vždy všetky pohľady sa upriamili na nás.

"A zasa sme pri Dylanovi. Mohol by prejsť aspoň jeden deň, kedy ho nespomenieš?"

"Myslím si že to je nemožné. Keď on je.."

"Dokonalý, úžasný. Viem. Povedala si to už veľakrát."

"Neskáč mi do rečí!"

"Prepáč." sadla som si na svoje miesto vzadu a Em sa uložila vedľa mňa.
Stále mi niečo kecala o Dylanovi, ale ja som bola zapozeraná von oknom, a počula som len útržky.

Em prestala rozprávať až keď do triedy vošla Salmonela, áno tak voláme našu učiteľku Histórie.

Odložila si svoje veci na stôl a začala deň tým jej typickým "vítam vás žiaci, v tomto ďalšom krásnom dni, ktorí dúfam v pokoji prežijete so mnou a s učebnicou Histórie. Sadnite si" ach poznám to už naspamäť. Celý čas som nevnímala a pozerala som sa z okna. Nedá sa povedať že som nad niečím rozmýšľala, ale bola som úplne mimo. Zrazu ma niekto drgol.

"Vick! Už zvonilo." bola to Emily. Ani som si nevšimla že zvonilo. Preboha, asi som sa málo vyspala.

"Čo máme ďalšie?" opýtala som sa keď sme smerovali k naším skrinkám.

"Matika, ach ako ja neznášam počty."

"Nie si jediná" naraz sme si vzdychli a vybrali sme si knihy zo skriniek.

Do učebne sme sa dostavili až po zvonení, ale našťastie pán učiteľ Hammington tam ešte nebol. Sadli sem si ako obvykle, do zadu a čakali sme na nášho pána profesora, vyžaduje si aby sme ho volali pán profesor a nie pán učiteľ. Aké prosté.
Ani som sa nenazdala a zazvonilo na koniec vyučovania.

"Dnes to nejak rýchlo utieklo nie? Celý tento deň sa mi zdá čudný." Posťažovala som sa svojej vernej kamarátke , zatiaľ čo som tlačila dvojkrídlové dvere zo školy.

"To ty si celý deň čudná. Deje sa niečo Vicky? Vieš, že mi to môžeš povedať."

"Aj Dylan sa ma to dnes ráno pýtal. Nič mi nie je, možno na mňa niečo lezie. Em musím ísť. Knižnica volá."

"Dobre. Hlavne mi neochor, ináč si ma neželaj! Bež, a zabav sa" objali sme sa a každá sme sa pobrala iným smerom.