•Irish Girl• COMPLETED ✔️

10. Časť

Netuším, prečo som túto časť písala v prítomnom čase a nie v minulom.. Chcela som to len vyskúšať :D tak preto je jedna časť taká a druhá zas taká :))
Užite si časť. :)*
___________

Pozerám sa cez okno.

Slnko, ktoré preniká do mojej izby ma zohrieva na tvári.
Usmejem sa.
Otvorím okno a jemný vánok mi roztrapatí vlasy. Vrátim ich do pôvodného stavu a počúvam vonkajší ranný kľud.
Kde tu prebehne auto, občas zašteká pes a na druhej strane ulice naša bláznivá suseda Abelgiová, ktorá vie vždy všetko ako prvá, polieva kvety pred domom.

Ľudia sa ponáhľajú do práce, hádajú sa na ulici, pretože manžel nevybral prádlo z práčky, alebo zabudol deti v škole.
Vidím ako mamička s oteckom stoja pri bráne jedného z domov a objímajú svojho syna. Ich dcéra stojí neďaleko od nich a prizerá sa. Otec ju zavolá k nim a objímajú sa všetci spolu. Určite si povedia nejaké pekné slová, nastúpia do svojho rodinného auta a upaľujú do mesta.

Ako rodina.

Vzdychla som si a zavrela som okno. Na dnes som toho videla dosť, a rozhodla som sa ísť si zabehať.
Na nohy som si obula športovú obuv v podobe nike run-ov, ktoré neskutočne milujem a nosím ich aj na voľný čas.

***

Upaľujem z domu ako šialená, sluchátka v ušiach, hudba na plné pecky. Takto sa cítim najlepšie.

Jemný vánok sa mi pohráva s vlasmi a ja sa sama pre seba usmejem, hoci na úsmev nemám prinajmenší dôvod.
Ľudia okolo mňa prechádzajú, väčšinou pomaly, vyzerá to ako by boli v spomalenom zábere. Na oblohe svieti novembrové slnko, ale je celkom teplo. Vypnem hudbu, odložím slúchadlá do vačku na tenkej bundičke a spomalím tempo.

Dobehla som až do parku.
Kde tu sedia ľudia na lavičkách, v pároch alebo s deťmi, rozprávajú sa, smejú sa a hlavne - zabávajú sa. Neďaleko sa nachádza detské ihrisko, kde deti lozia po všelijakých preliezkach, sú bezproblémové a užívajú si detstvo. Nemusia riešiť problémy, pretože ich za nich riešia rodičia.

Porozhliadam sa, a nájdem jedinú lavičku na konci parku.
Dokráčam k nej. Nachádza sa hneď oproti fontáne, presne tam kde som naposledy sedela v ten večer čo som sa pohádala s Dylanom.

Len tak som pozerala na fontánu, ktorá je v tomto ročnom období nefunkčná.

Rozmýšľala som.
Znovu mi v mysli behali rôzne myšlienky.

Niekto si ku mne prisadol.

,,Ako vidím, stretávame sa tu dosť často. Chodíš sem rada?" usmial sa tak na široko a úprimne až mu vykukla malá jamka v pravom líci. Doteraz som si ju nevšimla.

,,Chodím sem behávať. A toto je v poslednom čase jediná voľná lavička."

,,Ja mám toto miesto veľmi rád. Rád tu trávim čas, len tak sa pozerám pred seba a utápam sa v myšlienkach, síce niekedy za tie decká to nie je možné, ale sú to deti, majú na to právo."

,,Škoda, že jedno dievča na to právo nemalo." otočila som hlavu od neho a pozerala som sa na deti behajúce na ihrisku. Neviem na čo som vôbec niečo také povedala.

,,Prečo myslíš?" opýtal sa a ja som otočila hlavu k nemu. Vyzeralo, že ho to zaujíma. Naozaj zaujíma.

,,Nazvala som ju Írske dievča. Bola ako každá iná, malé útle dievčatko. Až na jednu výnimku. Bola ryšavá. Deti ju nazývali ryšavka, rys alebo podobnými prezývkami a ona sa snažila nevšímať si to. Väčšinou sedávala v kúte na konci triedy a nikto sa s ňou nerozprával. Tvárila sa, že neexistuje, a aj keby, nikto ju nemal rád. Často výdavala deti zo školy ako sa spoločne hrajú vonku na školskom dvore a ona na nich len pozerala. Veľakrát sa snažila niekomu prihovoriť, skamarátiť sa. Ale nikto ju nechcel. Bola vychovaná opatrovateľkami a svojím starším bratom. Ten bol pre ňu všetko. Rodičov nikdy nemala. Vlastne mala, ale nikdy sa o ňu nestarali. Pracovali dlho do noci a aj keď nepracovali, proste sa nevrátili a prišli o týždeň domov. Nemala to ľahké. Ani v škole ani doma. Ale povedala si, že nebude zúfať, bude taká aká je a nikdy sa nebude chcieť zmeniť. A vieš čo je na tom najlepšie?"
Pozrela som sa na neho a videla som, že hltá každé jedno moje slovo. Asi ho môj životný príbeh zaujal.

,,Čo?" opýtal sa a pozeral mi do očí. Znervózňovalo ma to, ale snažila som si toho nevšímať.

,,Írske dievča je teraz šťastné. Nie úplne, ale svojím spôsobom áno. Dokázala to čo chcela. Nezmenila sa, zostala sama sebou, našla si priateľov. Ale rodinu nemá stále. Jej rodina sú upratovačky, opatrovateľky, bratia a sestra. To nie je rodina. Dieťa potrebuje k životu rodičov no nie? Až na to že ja som už vyrástla. Už nie som to malé Írske dievča, ktoré stále sedelo v kúte. Vyrástla som, ale nezmenila som sa. Našla som si priateľov, začali ma mať radi, aj keď mám ryšavé vlasy. A som spokojná. Iný človek by si sťažoval, ale ja som rada za všetko čo mám. Dokonca aj zato že práve sedím v tomto parku a rozprávam ti príbeh Írskeho dievčaťa. Príbeh o mne." sklopila som pohľad na svoje tenisky, ktoré sa mi zdali zaujímavejšie ako čokoľvek iné.

Čakala som, že Lucas neprehovorí ale na moje prekvapenie prehovoril a na dosť dlho.

,,Írske dievča. Ten príbeh sa mi páči." Všimla som si ako sa pozerá pred seba. Asi nad niečim premýšľal. Chystala som sa niečo povedať, ale on ma predbehol.

,,Ako malý chlapec som mal všetko. Rodinu, kamarátov. Bol som plnohodnotný malý chlapec, ktorému nič nechýbalo. Každé ráno som sa budil s úsmevom a večer som si lahal do postele ešte s väčším. Ale ako sa hovorí, nič netrvá večne. Sedeli sme v aute. Všetci traja, ja, mama a otec. Viezli sme sa na môj turnaj v basketbale, ktorý som kedysi hrával. Bola zima, námraza na cestách a mama sa snažila riadiť čo najopatrnejšie. Prišli sme na štadión, rodičia si ako vždy sadli do prvej rady a povzbudzovali ma. Navždy si budem pamätať mamin úsmev a tú radosť, akú prejavovala, keď som stál na ihrisku. Vyhrávali sme o pár košov, a ja som si ani nevšimol kedy mama odišla. Sedel tam len otec a kričal moje meno. Po skončení zápasu, keď som sa osprchoval a dal do poriadku som vyšiel z haly. Vonku ma čakal otec. Prišiel som k nemu a hneď som sa ho opýtal na mamu. Povedal mi, že jej volali z práce, vraj niečo musí dorobiť. Nič som si z toho nerobil, pretože sa to nedialo prvýkrát. Auto si zobrala mama, takže nám nič iné ako zavolať si taxi nezostávalo. Viezli sme sa domov. Kľudná cesta, otec a syn. Pozeral som sa von z okna, obdivoval som krásy zamrznutej krajiny. Nikdy nezabudnem čo som uvidel potom. Mám to vyryté v srdci, v duši. Možno, kebyže to nevidím, cítim sa lepšie. Mamu by mi to nevrátilo, ale nemusel by som vidieť to všetko. Myslím, že žiadny 16 ročný chalan nechce vidieť svoju mamu mŕtvu. Zbláznil som sa. Proste mi preplo. Začal som piť, dostal som sa do pochybnej partie a prešiel som na drogy. Prinášalo mi to úľavu, a nemusel som myslieť na ňu. Hovoril som si, že je všetko v poriadku, až keď sa mi nezačali vyhrážať. Jeden z nich mal zbraň, nosil ju so sebou všade, viem to lebo mu presvitala cez tričko. Namieril ju na mňa a donútil ma urobiť vec, ktorej by som normálne nebol schopný. Ale bál som sa o svoj život, nechcel som zomrieť. Donútili ma to urobiť, a ja som to urobil. Nemal som ale urobil som to. Do smrti si budem pamätať pohľad toho nevinného dievčaťa. Pozeral som na ňu s ľútosťou, pretože som to tak cítil. Som debil ja viem. Nikdy som sa k nim nemal pridať, bola to najväčšia chyba v mojom živote. Úprimne to ľutujem. Odišiel som od nich. Bolo to dva dni potom ako sa to stalo. Išiel som do liečebne kde som bol zavretý jeden celý rok. A teraz som tu, zdravý ale nie som šťastný. To nie. Nemám človeka, ktorého si zaslúži každý syn, a otec sa zmenil. Po maminej smrti sa z neho stala rovnaká sračka ako ja. Ale ja narozdiel od neho som sa vyliečil. A som za to rád." dokončil svoj dlhý monológ a pozrel sa mi do očí.

A ja som si myslela, že mám zlý život.
Prišla mi ho ľúto.

Lucas nie je zlý človek, o tom som presvedčená.